Michal Hvorecký: Pasivita je nepriateľom občianskej spoločnosti

Slovenský spisovateľ a novinár Michal Hvorecký prijal pozvanie študentov bulharskej filológie a balkanistiky do Brna, kde sa v pondelok večer zúčastnil neformálneho literárneho večera a predčítal zo svojej novej knihy Spamäti. Zaujímavý bol aj rozhovor, ktorý mi poskytol po skončení čítačky. Hovorili sme o Bulharsku, Ukrajine, kauze Gorila, ale aj o tom, čo preňho v časoch vysťahovalectva a globalizácie znamenajú pojmy domov a národná identita. 

Michal Hvorecký (*1976) sa narodil v Bratislave, kde v súčasnosti žije s manželkou a synom. Píše romány, poviedky a je aktívnym bloggerom. V minulosti bol okrem iného externým spolupracovníkom Lidových novin. Na konte má deväť kníh, ktoré vyšli v šiestich jazykoch. Vyštudoval estetiku. 

Žijeme vo svete, kde je ťažké dopátrať sa pravdy

Pre slovenský denník SME ste na konci minulého roku napísali komentár o demonštráciách v Bulharsku (Bulharsko sa búri a Slovensko spí). Sledujete situáciu aj naďalej, po napísaní článku? Ako sa situácia v Bulharsku vlastne vyvinula?

MH: Sledujem a viem, že demonštrácie bohužiaľ skončili viac-menej do stratena. To je dnes osudom mnohých demonštrácií. Dá sa povedať, že nepokoje ustali, ale možno sa znovu vrátia. Existujú rôzne konšpiračné teórie o financovaní a príčinách protestov v Bulharsku, ale osobne som z nich ako svedok mal veľmi autentický pocit. Nemyslím si, že by šlo o nejakú manipuláciu davu, ale ktovie, pozadie týchto udalostí nepoznám zas tak detailne. Bulharsko sa v mojom zornom uhle momentálne javí ako pomerne stabilné. Východná Európa je priestorom, ku ktorému mám veľmi blízko a s napätím sledujem dramatické udalosti, ktoré sa tam dejú.

V súčasnej dobe je v centre medzinárodnej pozornosti skôr Ukrajina. Aký je váš názor na ruskú anexiu Krymu?

MH: Snažím sa zorientovať v obrovskom chaose informácií, propagandy a manipulácie na jednej strane a internetového zdieľania. Snažím sa nájsť si zdroje, ktorým dôverujem. Sledujem napríklad twitterovú stránku Anne Applebaumovej, autorky knihy Gulag, ktorá je jednou z najväčších expertiek na východnú Európu.

Sledujem to s veľkými zimomriavkami a mám z toho dosť zlý pocit. Evokuje mi to mnohé spomienky z československej histórie a z toho, čo sme zažili my pod nadvládou Ruska. Nezávidím ľuďom ktorí tam žijú. Poznám mnoho ukrajinských spisovateliek a spisovateľov, mám tam priateľov a viem, že sú z toho všetkého veľmi depresívni a smutní.

Český prezident Miloš Zeman sa nedávno vyjadril pre reakciu Západu vojenskou cestou. Zastávate podobný postoj, alebo si myslíte, že by sa mala situácia riešiť diplomaticky?

MH: Čítal som o tom. Myslím si, že vojenský zásah Európy na Ukrajine je nereálny. Nepovažujem sa za experta, ale nemyslím si, že by sa niekto odvážil postaviť sa do vojenského konfliktu s Ruskom. To si svet netrúfol už veľmi, veľmi dlho. Dôsledky by boli katastrofálne. Je strašidelné sledovať ruské metódy provokovania a očividného zastrašovania ľudí.

Žijeme vo svete, kde je čoraz ťažšie dopátrať sa pravdy, pretože "pravdu" majú spravidla tí, ktorí majú v rukách moc a/alebo ovládajú médiá. Myslím si, že mnoho bežných Rusov nemá potuchy o inom názore, sú pod nadvládou štátnych médií. V tomto ohľade sa napríklad Slovensko našťastie posunulo dopredu. Buďme preto radi za to, kde sme a vážme si, kde žijeme.

Prečo by podľa vás mali mladí ľudia aktívne zaujímať o dianie vo svete? Mám na mysli politické konflikty súčasnosti- Arabskú jar, bulharské, turecké protesty, dianie na Ukrajine.

MH: To je celkovo základný problém veľkej časti ľudí. Je smutné, že veľa ľudí si vytvorilo akúsi súkromnú totalitu vo vlastnom vnútri a nevedia žiť v skutočnej slobode alebo v otvorenej spoločnosti. Nezaujíma ich občianska spoločnosť a vystačí im povrchný svet bulváru a médií, nezamýšľajú sa kriticky nad svetom. Pritom vnímanie sveta v súvislostiach je absolútne prirodzený spôsob prežívania aspoň pre mňa.

Základom ľudskej existencie je mať otvorené oči a zamýšľať sa nad tým, ako funguje moc a aké postavenie vlastne človek vo svete má. Zo zahraničných príkladov sa dá toho veľa naučiť o nás samých. Novodobé pokusy o zmenu sme u nás na Slovensku zažívali v časoch, keď som sa angažoval v kauze Gorila. Organizovali sme demonštrácie, rečnil som na tribúne a prežívali sme to, a fiasko, akým tieto protesty skončili, je pre nás poučením.

Sú teda podľa vás protesty a kauzy ako Gorila efektívnym spôsobom, ako niečo skutočne zmeniť?

MH: Dosiahnuť zmenu demonštráciami je dnes mimoriadne ťažké. To, ako sa rozpadlo hnutie okolo kauzy Gorila bolo príkladom deštrukcie zvnútra. Naša pasivita politikom vyhovovala, pretože ich to robí beztrestnými. Vláda dnes vyhlasuje, že žiadna kauza nebola. Zamietli ju pod koberec a tvária sa, že to bolo zo súhlasom národa. To je, samozrejme, neuveriteľné, keďže šlo o najväčšiu aféru v slovenskej spoločnosti po nežnej revolúcii. Dnešná občianska spoločnosť stojí pred oveľa náročnejšími výzvami. V novembri ´89 ľudia mali jednoznačného nepriateľa. Vedeli, kto je ten zlý, kdežto v dnešnej spoločnosti je nesmierne ťažké hľadať vinníkov. Práve na tom mnohé hnutia končia.

S Ukrajinou je to podobné. Ku komu sa tam vlastne môžeme prikloniť? Kto tam je ten dobrý, a kto ten zlý? Svet je z toho zmätený a frustrovaný. Nemáme jednoznačné odpovede, ani ľahké riešenia. Ďalším problémom demonštrácií je, keď nemajú vymedzený jasný cieľ. Nemôžeme chcieť zmeniť jednou demonštráciou všetko - zdravotníctvo, súdnictvo, školstvo, korupciu. Zmena spoločnosti je zložitý a zdĺhavý proces. Ľudia by chceli výsledky hneď. Keď ich nevidia, hrozí, že ich úsilie opadne a nezmení sa vôbec nič.

Médiá v rukách oligarchov: čakajú nás veľké výzvy

Spomínali ste médiá a to, aký majú potenciál zhromažďovať moc a manipulovať s verejnou mienkou. V Českej republike aj inde na svete sme dnes svedkami skupovania médií bohatými vlastníkmi. Aký je váš pohľad na tento trend?

MH: Je to svetový fenomén považujem to za jeden z veľkých problémov verejného života. Dnes ísť do politiky vyžaduje obrovský rozpočet. Dnes je prakticky nemožné začať občianske hnutie zdola, a založiť politickú stranu v našom systéme stojí neskutočné peniaze. Takže do politiky vstupujú oligarchovia, ktorí si to môžu dovoliť kúpiť. Kupujú si priestor v médiách, kupujú si ľudí, kupujú si celý aparát. Postupne si privatizujú vlastne celé štáty.

Ľudia ako Andrej Babiš sú rozhodne vplyvnejší než napríklad prezident a ovládajú značnú časť verejného priestoru, čo je v podstate deformáciou demokratického usporiadania. Za peniaze sa dá vďaka reklame kúpiť veľký podiel na moci. V Amerike sa to deje už dlhšiu dobu, ale k nám to prišlo veľmi razantne. Slovensko má ten istý problém - naším novým prezidentom sa stal multimilionár. Keby nebol bohatý, nemal by šancu stať sa prezidentom.

Ako by teda mal novinár reagovať v prípade, že jeho médium odkúpi takýto vplyvný majiteľ?

MH: Keďže sám píšem, tak s tým mám osobnú skúsenosť. Moja rubrika v Lidových novinách po nástupe Andreja Babiša skončila. V rámci šetrenia sa škrtli všetci externisti a ide už iba o ekonomický profit novín. Pre novinárov to znamená často viac kompromisov, väčšie ústupky. Dá sa z toho, samozrejme, vystúpiť, a mnoho ľudí skutočne z médií odchádza, ale keďže trh je malý, nových možností nie je tak veľa. Našu generáciu v tomto ohľade čakajú veľké výzvy a budeme mať náročné rozhodovanie.

Myslíte, že tomuto problému môžu konkurovať napríklad nezávislí novinári, ktorí publikujú online na blogoch?

MH: Určite. To je veľká cesta a naša veľká výhoda. Keď blogger systematicky a dlhodobo na svojom blogu pracuje a je pre ľudí autentický a dôveryhodný, odozva môže byť veľmi veľká. Sám som prekvapený, koľko ľudí číta môj blog, reagujú naň politici od ministra vnútra až po premiéra, dokonca aj rôzni oligarchovia sa občas k tomu potrebujú vyjadriť, lebo im je kritické myslenie určitým spôsobom nepríjemné. Vidím v tom veľký zmysel. Písať a publikovať má pre spoločnosť veľký význam a môže aj niečo zmeniť. Nie veľa, ale niečo áno. 

Dnešnú dobu by sme mohli pomenovať epochou vysťahovalectva. Ľudia odchádzajú za prácou, iní opúšťajú svoju vlasť z politických dôvodov. Mení sa vzťah ľudí k domovu, hraniciam, i národom. Majú tieto pojmy pre vás význam?

MH: Môj vzťah k domovu sa začal formovať po prvých dlhších pobytoch v cudzine. Práve návrat domov znamenal oživenie môjho záujmu o vlastnú krajinu. Musím povedať, že prvýkrát som hrdosť na Slovenskú republiku ako v tej dobe veľmi mladý štát pocítil po porážke Mečiara. Dovtedy som sa za Slovenskú republiku skôr hanbil. Mečiarizmus som ako mladý tínedžer vnímal veľmi zle. A priznám sa, že aj po posledných prezidentských voľbách som bol na Slovákov hrdý, že urobili takýto nečakaný a sympatický krok. Rád cestujem po Slovensku a stále tam objavujem niečo nové.

Väčšina Slovákov nepozná svoju vlastnú krajinu, povrchne poznajú jej históriu, vývoj a bohatstvo. Negatívne vnímam selektívnu národnú pamäť, kedy sa ľudia snažia odignorovať zlé udalosti. Ja sa ich vo svojich knihách snažím pripomínať. Moja knižka Spamäti je toho príkladom. Píšem v nej o mojom vnímaní slovenskej identity, ktorou sa veľmi zaoberám. Nachádzam si k týmto témam postupne cestu a stalo sa to dominantnou súčasťou toho, o čom píšem.

Snažím sa zmeniť svet tým, čo viem najlepšie. Písaním.

V strednej Európe aj inde na svete je bežné, že mnoho mladých ľudí opúšťa svoj domov a odchádza do zahraničia za lepšou budúcnosťou. Myslíte si, že má pre mladých vysokoškolákov zmysel usadiť sa v Českej republike/na Slovensku?

MH: Každý si to musí rozhodnúť sám. Nikoho nemožno nútiť, aby tu ostal, ale ani ho vyháňať von. Moje odporúčanie je vrátiť sa domov a skúšať niečo zmeniť vo vlastnej krajine. Inak jej hrozí, že všetci schopní odídu preč a prenecháme svoj štát gangstrom a ľuďom, ktorí k nej nemajú vzťah. V rámci svojich možností sa aj ja sám snažím o zmeny doma tým, čo robím najlepšie - písaním.

U malých národov občas pozorujeme tendenciu vyhraňovať sa, zdôrazňovať svoju výnimočnosť a odlišnosť. Aj my Slováci, Česi, alebo napríklad Poliaci, sa často viac sústredíme na rozdiely medzi nami, než na to, čo nás spája. Čo je podľa vás v tejto súvislosti pre malé národy najlepšou taktikou do budúcna?

MH: Priznám sa, že na nejakú všeslovanskú vzájomnosť v dnešnom svete neverím. Myslím si, že sa v minulosti politicky zneužívala v nacionalistickom a populistickom zmysle. Osobne mi je napríklad blízke aj nemecké jazykové prostredie, kde vidím veľa spojitostí. Nevnímam ľudí podľa toho, akú majú národnosť, ale ako komplexné bytosti. Politici sú tu na to, aby hľadali rozdiely, a je to až politická obsesia, stále tvrdiť, že práve my sme výnimoční oproti všetkým ostatným. To je nezmysel.

Mali by sme si uvedomovať, že patríme do nejakého spoločenstva ľudí v Európe, a nehľadať rozdiely, v čom sú ostatní iní. Či už sú to Rómovia, Nemci, Maďari alebo čokoľvek. Je mi veľmi blízky vyšegrádsky región. Moja životná os je Budapešť, Bratislava, Viedeň, Krakow. Toto je priestor, kde cítim, že rozumiem mentalite ľudí. V dobrom aj zlom ma fascinujú, aj desia. Chápem ich humor a chutí mi ich strava, koláče a káva.

Venujete sa online blogovaniu i písaniu do papierových novín, vydávate knižky i e-booky. Aký je v tom pre vás ako spisovateľa rozdiel- písať pre uponáhľaného, nesústredeného čitateľa na internete, a o niečo dôslednejšieho čitateľa klasických novín?

MH: Ja sa priznám, že som veľmi prekvapený z toho, aký pozorný dokáže byť internetový čitateľ. Ľudia na moje stránky chodia preto, že chcú čítať, nie preto, že si chcú preletieť titulky. Mám skúsenosť, že ľudia na internete veľmi veľa čítajú tam, kde ich to zaujíma. Vznikajú tam podnetné debaty, kde sa aj ja dozviem veľa nových vecí. Keby som mal tú možnosť, tak by som publikoval výlučne už len na internete.

Je mi to veľmi sympatické, pretože tam odpadajú akékoľvek bariéry - vydavateľa, distribúcie - ktoré ma zvyčajne iba iritujú. Je tam iba ten čistý text, o ktorý ide. Ľudia si zvykajú čítať stále dlhšie a dlhšie texty na internete. Zároveň sa ale väčšina mojich kníh stále viac predáva v tlačenej podobe. Čitatelia sú stále pomerne zvyknutí na klasickú knižku, čo je fajn. Moja náklonnosť sa výrazne prechyľuje k internetovému publikovaniu.

Majú podľa vás v súčasnej dobe papierové noviny a knihy vôbec budúcnosť?

MH: Určite majú veľkú budúcnosť. Popri elektronických médiách prežijú, ale asi nebudú mať taký dominantný vplyv na celkovom trhu. Budú jednou z možností, ako čítať. Podstatné je, aby sa čítalo, forma je druhoradá. 

Autorkou fotografií je Lýdia Rezničáková. Podujatie zorganizovala Michaela Ivanovová.