Keby mal náš pán premiér takúto slovenčinárku... možno by ten štrajk dopadol celkom inak. A keby štrajk dopadol inak, možno by vnúčatá pána premiéra takýchto učiteliek mali viac.
Stretla som v Kauflande svoju slovenčinárku zo základnej. Priblížila som sa k nej s malou dušičkou, ako keď vás vyvolajú a vy ste si akurát škriabali do lavice obľúbený úryvok od Emila Boleslava Lukáča, takže netušíte, ktorá bije.
Ja: „Pani učiteľka…“ nervózne stískam balenie s mrazenými pirohami, ktoré pod mojou teplou dlaňou už nie sú mrazené, a o chvíľu to pod toľkým tlakom nebudú už ani pirohy. Musím sa vážne naučiť riešiť každodenné medziľudské interakcie s väčšou nonšalanciou. „Pamätáte si na mňa ešte?“
Vtom sa mi moja slovenčinárka, žena, čo sa predo mnou toľkokrát nakričala, že pri prednese poézie treba DOBRE ARTIKULOVAŤ AJ HORNOU PEROU, vrhne okolo krku a zapiští: „Lenka! No samozrejme! Pozrime sa na teba!“ (pričom ukážkovo hornou perou artikuluje. Mne to nikdy nešlo.)
Pýta sa ma, ako sa mám a čo mám nové, ale nie je priestor na odpoveď, lebo hneď vyhŕkne: „Akurát včera som na teba myslela, predstav si. Že som už dlho nemala takú žiačku, čo by písala dobrovoľne, nie iba z donútenia. Vieš, deti dnes nie sú veľmi kreatívne.“
Ponárame sa do rozhovoru, natoľko hlbokého, ako to len ulička s mrazenými polotovarmi v supermarkete dovoľuje. Je to zvláštny pocit nostalgie, paradoxný vzhľadom k tomu, že to nie je zas toľko rokov, čo som s ňou opravovala svoje kostrbaté básničky, a že som sa ešte pred pár rokmi nemohla dočkať kedy z tohto konca sveta vypadnem. Blokujeme hranolky, upozorňuje nás zamračený manžel na dobrodružnej výprave za uspokojením nejakej určite veľmi šťastnej ženy. Ustúpime.
Chcem vedieť, či stále maľuje (áno, nedávno mala výstavu v galérii), akí sú jej žiaci (no hrôza des, ale vieš, ja ich mám aj tak všetkých rada), či naša škola ešte stojí (predstav si, teraz je celá vynovená, dali nám aj digitálne tabule, takže už nedýchame toľko kriedového prachu!)... Celú dobu sa usmievam ako najatá, kryjem sa pred jej zapálene gestikulujúcimi rukami a zároveň sa snažím nenápadne vymeniť obchytané vrecúško piroh za nové, keď pani učiteľka povie niečo, o čom proste večer napíšem blog. Tu to máte:
„Vieš, Lenka, môj manžel začal pred časom podnikať a uvažovala som, že do toho pôjdem s ním. Bol to dobrý nápad, vynieslo by nám to dosť peňazí, ale potom som si povedala: Čo z toho budem mať? Keď vidím, ako sa ti darí, že z Katky je pani doktorka a zo Slávky psychologička, že Veronika sa vydala a pozvala ma na svadbu... Mám pocit, že ako učitelia môžeme pre tie deti skutočne niečo urobiť- zanechať stopu. V škole to máme dosť ťažké, som stále nervózna, máme v triede čoraz viac nezvládnuteľných detí, peňazí veľa nedostávame. Po večeroch doma tancujem, pozri, takto“ (pani učiteľka mi ukazuje niekoľko tanečných krokov, stále je to kočka) „Pretože nacvičujeme ďalšie vystúpenie. Skrátka nikdy by som nemenila, pretože je to síce ťažká drina, ale my vlastne máme šancu zmeniť svet. Prostredníctvom vás.“ Pichá mi do hrude prstom, ktorý sa na mňa toľko namával, keď som zabudla, čo je to obkročný rým, až sa divím, že jej dodnes nevibruje nonstop ako kolibrík.
Neviem, čo na to povedať. Moja slovenčinárka práve len tak, vyberajúc z mraziaceho boxu zeleninovú zmes, zhrnula podstatu toho, čím by učiteľ mal byť. Mentorom, ktorý si zaslúži náš obdiv a vďaku. Pretože pani učiteľka nechodí večer s kamarátkami na kávičku, ale počúva Bejoncé a vymýšľa tanečné kroky na večierok pre Združenie rodičov a priateľov školy. Bohužiaľ v poslednej dobe nevidím, že by školy mali toľko priateľov, ako si zaslúžia. Je naozaj tak ľahké zabudnúť na hodiny, čo s nami strávili na krúžkoch po večeroch, čo nás brávali na matematické olympiády a učili sa s nami latinské názvy rôznych druhov stromov, čo nám dodávali odvahu pred Hviezdoslavovým Kubínom a po skončení smeny s nami v knižnici na zemi spinkovali podomácky vyrobený školský časopis? Trpezlivo znášali, ako sa z nich smejeme, robíme im napriek, opíjame sa na lyžiarákoch, šmýkame sa po chodbe... až sme sa nejakou zvláštnou súhrou náhod, príležitostí, šedivých vlasov a nabifľovaných slovíčok došmýkali k budúcnosti lepšej, než majú oni. A moja slovenčinárka sa na mňa aj tak cez vrásky v predčasne zostarnutej tvári usmieva ako to slniečko septembra, čo ma tak krvopotne učila naspamäť.
Máte moju úctu, učitelia. Zaslúžite si od nás viac.
