"Leni, ale ty už by si sa naozaj mohla vydávať," zaskočila ma babička, keď som práve v akrobatickej polohe utierala ľavý horný roh jej balkónového okna s pozadím lahodne našpúleným na, našťastie, ľudoprázdnu podtatranskú dedinku.
Nebolo to prvýkrát, čo som niečo podobné počula. Na konte mám bezpočet variácií na tému: "V tvojom veku som už mala dve deti!" a "Si na rade, moja zlatá."
Protiargumenty typu "Dnes je iná doba" zvyčajne veľmi nezaberajú, pretože v končinách, kde sa prakticky zastavil čas a šušťáková bunda s kroxami je považovaná za prijateľný vychádzkový "aufit", je každý pokus hájiť životný štýl modernej ženy 21. storočia celkom zbytočnou intelektuálnou investíciou. Stručnejšie povedané: "Ja neviem, babi, asi ma proste nikto nechce."
Ale chápem to. Mám nabehnuté na dvadsaťpäť, krásny to vek tesne predštátnicový, vlastne pre mnoho mojich spolužiakov už poštátnicový. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že každým dňom narastá počet narážok, ktoré predtým boli neškodné a obmedzovali sa na výnimočné príležitosti (napríklad svadby v rodine), no teraz naberajú na hrozivej serióznosti.
Pretože kým v meste sa žije úplne inak, mimo urbánne tepny to stále chodí po starom (aj sa viac hrá na cimbále). A my ŽOPV (= ženy osvietené, pôvodom z vidieka) sme dodnes konfrontované s podvedomou povinnosťou vybojovať si všeobecný súhlas k odkladu.
Akoby ŽOPV stále mali výčitky svedomia, keď si zvolia kariéru namiesto rodiny alebo nedajbože uprednostnia dobrodružstvo pred kredencom.
Akoby ŽOPV potrebovali na rozdiel od chlapov akési oficiálne povolenie, len aby si smeli predĺžiť to neopakovateľné obdobie, kedy ešte nemajú strie na brušku a jediné decko, o ktoré sa musia starať, sú ony samé.
Akoby nás ŽOPV skrátka všetky čakal osamelý osud Boženy Slančíkovej-Timravy, ak sa náhodou vôbec nevydáme. Takéto ŽOPV označujeme ako BOPV (= Boženy osvietené, pôvodom z vidieka).
Najhoršie je ale vysvetliť to babičke, ktorá by sa celkom rada dočkala ďalšej generácie na vykrmovanie a rozmaznávanie (a v mrazničke už má narobené XLká pirohy do zásoby). A neraniť ju.
Veď náročné bolo aj obhájiť si, prečo namiesto "pomáhania doma" cestujem každé leto niekam "za totymi Turkami". Babička nie je pesimistka, to nie. Moja babička je totiž klasický katastrofik. Vždy si predstaví najhoršiu možnú variantu, a z tej sa potom strachuje. Podľa nej existuje reálna hrozba, že jej vnučku niekto vymení za ťavu a nebude mať kto vymýšľať príhovor na narodeninových oslavách.
Nemajte mi to za zlé, svoju babičku zbožňujem, už som o nej koľkokrát aj písala, ale na usadenie sa momentálne chystám asi tak ako zrnko lógru v prudko zamiešanom "turkovi" - nevylučujem to, raz sa to stane, ale ešte si počkáme.
Keď je okno je umyté a vyleštené, babička zlomyseľne zapína správy, aby mohla takmer víťazoslávne povedať: "Pozri, veď sú tam tí strašní teroristi. Nechoď nikam. Všade dobre, doma najlepšie."
Voči tejto stratégii som si už dávno vybudovala nepriestrelnú imunitu. Moja mamka ju na mňa skúša každý rok. Jej tajnou zbraňou je ale lákanie na prvotriedne pokrmy, ktoré mi akože doma uvarí. Od výmyslu sveta. Za celý môj život sme také veci doma nemali, aké mi je ochotná variť vždy týždeň pred odletom na Blízky východ. Ale, ako skonštatoval môj dedko z obývačky, kde po očku sledoval Tour de France: "Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú."
.
Sem-tam ma moja neochota predĺžiť rodovú líniu takmer zamrzí. Obzvlášť v tomto (nanajvýš znepokojujúcom) období, keď sa celý môj facebookový adresár akosi bláznil a ja mám pocit, že sa každý deň niekto zasnubuje, vydáva, alebo rodí. Ja to tak ešte nemám. Ešte nie som pripravená na veci, ktoré budú iste pekné a snáď napĺňajúce. Proste ich nemám, a ani nechcem mať napísané. Na dlani, vo hviezdach, v horoskope ... ani v plánovači trasy.
Nech mi teda uvaríte čokoľvek, milí moji pandúrovia, ešte sa nenechám polapiť. Aj keď vás mám nadovšetko rada. ŽOPV...out!
