Keby som bola diktátorkou, ráno by som úplne normálne vstala ako všetci ostatní ľudia, možno s tým rozdielom, že moja posteľ by bola čalúnená kožušinou z nejakého čerstvo vyhynutého tvora, ktorý sa v mojej krajine posledné desaťročie intenzívne lovil napriek početným rezolúciám a moratóriám medzinárodných komisií.
Ladne by som vyplávala z tejto krásnej, obrovskej postele (z jej stredu by mi to samozrejme k okraju trvalo hodnú chvíľu) a hopsla do mäkkučkých papučiek, ešte voňajúcich za tigríčatkami. Pred raňajkami by som sa už stihla rozhodnúť, ktoré udalosti sa posledný týždeň vôbec nestali, a ktoré sa stali celkom inak. Nové scenáre by som krasopisne napísala do hrubého zápisníka. Hlavne vo vymýšľaní alibi by som bola veľmi dobrá, a tiež v gumovaní mien z dlhého zoznamu, ktorý by mi visel vedľa postele.
Keby som bola diktátorkou, mala by som krásnu olivovú pokožku, tú som dostala darom od susedného šejka, ktorého láskyplne prezývam milkšejk, pretože on sám si nedávno kúpil pokožku slonovinovú (strana 6 v katalógu odtieňov, olivovú a slonovinovú dávali v akcii 1+1 zdarma, takže to technicky vzaté ani nebol darček, ale čistý pragmatizmus).
Pri raňajkách by som premýšľala o tom, či si mám založiť nejaké vlastné náboženstvo, alebo sa aj naďalej uspokojím s kultom osobnosti. Kult osobnosti totiž, tak ako čierne legíny, nikdy nevyjde z módy. Nová cirkev by ma stála slušný balík, a všetci moji rodinní príslušníci už vysoké funkcie dávno majú, musela by som zohnať niekoho skutočne oddaného, kto by moju vieru šíril. A také niečo chce poriadnejšiu úvahu než nad fair-trade čučoriedkovou marmeládou (tú som si, samozrejme, kúpila iba zo srandy, pretože mám ako diktátorka najlepší zmysel pre humor vo svojej krajine. Všade inde som ho totiž zakázala.) Mimochodom, toho Bacona nad jedálenským stolom som si kúpila z peňazí, čo mi zase vyzbierali nadácie. Do zbierky. Prišlo mi originálne dať si ho do jedálne. Bacon – slanina. Ach, môj život je nádherný.
Keby som bola diktátorkou, stroj na žuvačky na chodbe by som mala zdarma, lebo aj ropu by som mala zdarma, a mala by som jej veľmi veľa, na rozdávanie (haha). A nikto by o tom nevedel. Našťastie by som vo svojej krajine vôbec nemala žiadnych protivných novinárov, iba PR agentov, aj to skrotených. Akurát mi vytvorili nové propagačné letáčiky o tom, že stavba nového ropovodu prinesie kopu pracovných príležitostí pre každého a nie je tam ani slovo o znásilňovaní, životnom prostredí, ani o tom, že peniažky mi na to poslali Američania. Mám aj sadu skvelých fotografií, ktoré vylepíme do každej domácnosti, na každú benzínovú pumpu, a aj do škôl by sme ich dali, keby som ich prípadne niekedy znovu otvorila.
Moji vysoko kvalifikovaní detskí robotníci by zvládali vyrobiť všetko od tamagoči po také tie značkové tričká s nápisom I love freedom. Všetok olej v mojom paláci by bol panenský. Áno. Mala by som palác. 150 + KK s priestornými podzemnými garážami vedľa hladomorne. Premýšľala som, že by muži museli chodiť zahalení od hlavy po päty, ale potom mi napadlo, že by bolo omnoho lepšie, keby museli chodiť od pása hore bez a cvičiť šesťkrát do týždňa.
A úplne každý by musel nosiť môj účes, muži aj ženy, čo je najstrašnejší trest, aký dokážem takto naráno vymyslieť, pretože dnes mám vlasy obzvlášť hnusné. Ale len kým nepríde môj tím skrášľovačov z filmu Miss tajný agent. Mám ich napísaných na deviatu, pretože poobede ideme s Putinom a Obamou hrať badminton. Stavím sa, že im to natriem. Ako marmeládu. Ale kým mi posielajú strelivo, je všetko úplne v poriadku.
Vždy, keď by o mne ako diktátorke niekto hovoril, že som nepriateľkou demokracie, usmiala by som sa, pretože aj vďaka nej by mi to celé tak klapalo. Lebo svet je jeden veľký, kyprý flegmatik sediaci na gauči, ktorému stačí, že je kde parkovať a funguje Facebook. Aspoň tak sa mi niekedy zdá.
