Júnové lásky bývajú občas huňaté

Priateľ ma pozval na firemnú grilovačku... a ja som sa tam zamilovala. Všetko to začalo až potom, čo sa na dobročinné účely predalo sangrie za 13 000 korún. Ajťáci sa s miernym prskaním pražili na slniečku, komáre si ešte neuvedomili, že je leto a dve grilované klobásy boli v cene. 

Bolo to také bohémsky romantické, keď si k tomu ešte primyslíte trtkajúce sa žaby z neďalekého rybníčka, ktoré dokresľovali atmosféru kŕkaním podobne ako Rihanna svojím trasľákom. Ja som sedela na lavičke, ocmúľavala som posledný pomarančový krúžok a nohy som mala omotané okolo priateľa Pé ako taký extrémne prítulný lemur. A vtom som ho zazrela.

Niežeby to teda bol môj typ. Bol pomerne zakrpatený, s velikánskymi očami a na môj vkus strašne, ale strašne chlpatý. Povedali by ste, že si ako archeologička po toľkých rokoch na ochlpenie zvyknem, no opak je pravdou. Kde môžem, vyhýbam sa hustým kolegom a porastom - veď prečo myslíte, že som si ako svoju špecializáciu zvolila kompletne deforestovaný Blízky východ a nie napríklad kypré lesy pokrývajúce dnes väčšinu stredoeurópskych hradísk z čias starých Slovanov?

Každopádne ako som už povedala, nebolo to tak úplne ono, táto moja nová láska. Ja som beztak skôr mačací typ osoby (podľa amerických romantických filmov je to fakt dôležité, a kto by spochybňoval hĺbku a poučnosť amerických romantických filmov?). Ani by mi nevadilo, že mu to veľmi nešlo s loptou, pretože ja osobne som nielenže športové drevo, ale dokonca lomidrevo, ba s troškou nadsázky by sa dalo povedať aj lomikozo a praskožinenko. Čo mi ale naozaj, naozaj vadí je, že môj objekt sa páčil každému. Ženám, pochopiteľne. Ale aj mužom a malým deťom?!

Teda každé dievča pozná ten pocit zadosťučinenia, keď kamarátky vzdychajú nad jej novým úlovkom a lajkujú ich spoločné fotky z Chorvátska častejšie než obrázky černošských detičiek s veľkými bruškami a tenkými ručičkami. Ale podľa mňa je v pravej láske skutočne veľmi dôležité, aby iní ľudia nemali tendenciu každých päť minút vášho vyvoleného dvíhať na ruky, okato sa s ním láskať a ospevovať to jeho voňavé a lesklé huň. Veď vám ho celkom rozmaznajú a nikdy ho poriadne nenaučíte na záchod!

Počkať... ja som vám to vlastne zabudla povedať. Svätá sangria, nebojte sa, nie som zďaleka tak promiskuitná, ako by sa na môj vek a číslo gatiek v dnešnej dobe očakávalo. Mojím objektom záujmu na firemnej grilovačke totiž bol...

Pes. Teda vlastne šteniatko.

Také to ťuťuňuňuajjatakéhochcééém, ktoré sa ešte ledva držalo na labkách a vzbudzovalo vo všetkých prítomných silné materinské city a potrebu privinúť si drobného tvora na hruď, zamaskovať ho mikinou a prepašovať domov.

„V tom je kameň úrazu,“ prihovorila som sa priateľovi, ktorý asi ako jediný dokáže byť k týmto roztomilým tvorom imúnny a plne si uvedomuje nebezpečenstvo, aké predstavujú v oblasti ľúbostných vzťahov, „Ak si raz kúpim psa ja, chcem, aby to bol úplne obyčajný pes. Žiaden miču fiču s rodokmeňom lepším ako mám ja a s lepšou frizúrou. A chcem, aby sa môj pes správal ako pes. Aby dvíhal nohu, keď bude chcieť ocikať mojich úhlavných nepriateľov a tak. Toto malé čudo v živote neprejde ani na koniec tejto lúky k stánku s grilovanými klobáskami, pretože ho po ceste vždy niekto zodvihne a bude sa s ním mojkať.“

Zhruba tu niekde prestal priateľ dávať pozor, ale vy ešte stále čítate, takže mám šancu napísať, že môj hypotetický budúci pes bude veľa behať a bude lojálny iba mne a nie každému, kto mu dá kúsok karbanátky utretej servítkou od chrenu. Ostatní ľudia sa ho nemusia báť, ale budú sa ho po chvíli strániť, pretože mu trošku bude smrdieť z pusy a ja mu nebudem malou kefkou každý večer čistiť zuby pastou s príchuťou psích suchárov a tuti fruti. Nebude nosiť chlpy v cope a už vôbec nie vrkôčiky a bude ovládať akčné triky ako „váľaj sudy“ alebo „prines“ a nie iba podávať packu, pretože môj pes bude strašne múdry a, čo je najdôležitejšie, bude chodiť po vlastných.

Trošku mi je tejto mojej novej lásky ľúto. Huňatá kôpka ľudskej potreby niekoho vlastniť a úplne si ho zotročiť.

„Takže...“ pokračoval môj pamätný monológ na lavičke s iba matnou pachuťou sangrie, „Chcela som iba povedať, že presne takisto to mám s mobilom. Všimol si si, ako sa ľudia vždy zošteniatkovatejú, keď si niekto kúpi nový mobil? Také to: uáááu, ten je krásny, môžem sa ho dotknúť? Môj mobil zaujíma iba mňa. Mám v ňom čas a kalendár a zopár pesničiek, ktoré sú tak trošku trápne, takže ich nikomu nikdy nepustím. Jeho hlavné kritérium: odolnosť. Nevie teda síce chodiť po vlastných, to nie. Ale nemá chlpy a pokiaľ viem, zatiaľ sa mi doň nik iný nezamiloval.“