Jeden deň v živote archeologičky na Sibíri

Údolím kráľov sa plazí chladné ráno a jazero je doň vytepané ako strieborný pliešok. Tábor je ešte tichý, a nad kontajnermi pri jedálenskom stane sa osamelo vznáša orol. Nastal devätnásty deň tretieho turnusu archeologicko-geografickej expedície Kyzyl-Kuragino 2012. 

Pocitová teplota v plieskajúcom vojenskom stane- mínus niečo. Musím sa prinútiť, aby som zo seba odkopala spacák, perinu a náhradnú prikrývku. Poobzerám sa po stane, kde sa na rozkladacích lehátkach mrvia moje spolubývajúce. Do vedra vedľa mojej hlavy cez noc natieklo za tuplák vody. Hej. Som na Sibíri.

Niekto si možno kladie otázku, ako som sa ja, mladá Slovenka, vlastne dostala až do Údolia kráľov (samozrejme nie do toho egyptského- nachádzam sa 6000 kilometrov od rodnej zeme, uprostred Ázie, v oblasti po rusky nazvanej Dalina czarej, ktorá prináleží tuvinskej republike). Odpoveď znie- komplikovane. Začalo to prihláškou Ruskej geografickej spoločnosti, ktorá po celom svete zháňala dobrovoľníkov. Motivačný dopis sa napísal takmer sám, a víza som vybavila síce na poslednú chvíľu, ale predsa. Trasa Brno-Viedeň-Moskva-Abakan-Kyzyl-Dalina czarej by vydala na slušnú, samostatnú publikáciu. Ale neodbočujme od témy- vstávať sa musí, práca nepočká, a každodenná kaša už teplejšia nebude.

Do práce sa dopravujeme tromi nezničiteľnými minibusmi. Polhodinovú cestu božskou scenériou (vhodnou pre draky i milovníkov prsteňov) v podstate preletíme s občasným odpichovaním od zeme. Pérovanie a odvaha- dva základné elementy tuvinskej dopravy. Robota začína niekedy medzi ôsmou a deviatou, a končí zhruba o druhej. Našou úlohou je odkrývať tzv. kurgany (monumentálne hrobky zo skýtskeho obdobia).

Dnešný deň sa opäť nesie v znamení rýľa. Pri pohľade na rozryté údolie mi príde ironické nazývať to tu „záchranným" výskumom, ale oficiálne naozaj o taký ide- Údolie kráľov po skončení výskumu vyhodia do vzduchu kvôli stavbe železnice. Práca je ťažká, preto veľmi oceňujem starý ruský zvyk mať každých 50 minut v práci 10 minútovú prestávku (перерыв). Výsledky našej práce sú badateľné- pomaly sa prekopávame cez hromady kameňov k samotným hrobkám, povestným svojím legendárnym bohatstvom. Ako správni archeológovia dúfame, že ich „vykradneme" ako prví. Pracovné prostredie je skromné- čerstvý vzduch, pasúce sa kravy, a ľadová riečka Eerbek ako osvieženie a umývadlo. Vlasy mi voňajú hlinou.

Po návrate z práce deň ubieha akosi prirýchlo. Obed a večera, možnosť zajazdiť si na koňoch, alebo zaplávať v jazere. Poniektorí meditujú na kopcoch okolo tábora, iní chodia večer do sauny (máme tu nefalšovanú ruskú báňu, ktorá sa stala neformálnym epicentrom spoločenskej socializácie). Sprchy sú hromadné a v presne určenom čase. Po sprche a saune vám Rusi nikdy nezabudnú popriať: „S ľahkym parom."

Do kontaktu s miestnymi sa žiaľ veľmi nedostaneme, iba počas výletov, alebo pri rozhovoroch so zamestnancami pracujúcimi v tábore. Tuvinci sa radi smejú (najčastejšie z nás), a majú oči klenuté ako krídla orlov s čiernym perím. Ich oficiálnym jazykom je tuvinčina (príbuzná mongolčine) a ruština (Tuva je súčasťou Ruskej federácie). Mnohí z nich vyznávajú budhizmus, ale Tuva je zároveň jednou z posledných krajín na svete, kde sa ešte vo veľmi živej forme praktikuje šamanizmus. Pagody a farebné vlajočky sú tu rovnako časté ako tajomné kravské lebky na skalách. Tretím z miestne rozšírených náboženských smerov je tengriánstvo.

Južný Sibír je iný, než som si predstavovala. Údolie cárov nie je tajga, a napriek studeným ránam sú niektoré dni dosť horúce na to, aby chlapci pracovali bez trička. Sme v stepi, ktorou sa po stáročia preháňali kočovné kmene (vystriedalo sa tu asi dvadsať národov- Skýti boli jedným z nich). Niektorí obyvatelia stále žijú v jurtách. Venujú sa chovu ovci, dobytka, koní, výrobe mliečnych produktov (napríklad syra, masla, ale aj araku- veľmi slabého alkoholu z mlieka) a životu mimo to, čo rozmaznaný našinec chápe ako „civilizáciu". Obrázok ako vystrihnutý z dokumentárneho filmu to však nie je- aj títo ľudia trávia dlhé hodiny pozeraním televízie a chlieb si kupujú. Typický tuvinský hrdelný spev sme počuli iba počas kultúrneho vystúpenia iniciovaného Ruskou geografickou spoločnosťou a tradičné výrobky zas našli iba v obchode so suvenírmi.

Stmieva sa, sedíme pri ohni a ja si opekám suchý chlieb s cesnakom. Mliečna dráha je tu fakt mliečna, a súhvezdí toľko, že pod nimi ledva vidieť čiernu. Padajú Perzeidy. Všetci dobrovoľníci sú umytí a masírujú si ubolené ramená. Estónka Triin má prsty na strunách. Jej pieseň je ťahavým nárekom nad márnivosťou duše, utopenej v jazere. Zajtra nás čaká ďalší náročný deň, no nik sa neponáhľa do postele. Ľudský život je krátky, umenie večné, pravý okamžik je prchavý... a ja proste spokojne unavená.