Keď som sa dopočula, že na premiéry v Mestskom divadle Brno sa študenti môžu pozrieť zdarma, bola som nadšená. Bohužiaľ sa ale tieto návštevy časom zmenili na neľútostnú "hru o tróny".
Poviem vám, ako to bolo na začiatku. Na začiatku študent prišiel zo školy a pustil si seriál. Niečo pútavé- plné nečakaných zvratov, oblých pŕs a hustých kožušín. Pustil si Hru o tróny. (Odolnejší jedinec sa pravdepodobne pokúšal aj čítať knižnú predlohu, ale odradil ho tolkienovský závan posadnutosti, ktorý cítil medzi riadkami.)
A študentovi to k jeho skromnému šťastiu stačilo. Veď toho mal beztak strašne veľa, všetky tie prednášky, z ktorých sa musel krvopotne ulievať, a seminárne práce, ktoré sa samé neodcitujú! Áno, hra o tróny bola síce trošku pridlhá k párkom v rohlíkoch, ale ak si človek potom dal ešte Margotku a pivečko, vyšlo to tak akurát.
V ten deň, kedy HBO ohlásila polročnú prestávku v natáčaní, sa svet začal točiť strašne, ale strašne pomaly.
Našťastie je študent tvorom vynaliezavým, a preto si rýchlo našiel záložný plán. Jeden sa vydal na ďaleký sever, dobýjať cnostné (ale hlavne necnostné) panny (a v prípade potreby aj nepanny) na bájnej Fléde. Iný sa zase rozhodol prokrastinovať pohybovo úspornejšie, zasadol do drevenej lavice u Žíznivého papouška, a jal sa filozofovať o tom, koľko bolo očí tohto roku v Soči (a či budú viac plakať české, alebo tie slovenské).
Ale náš študent s veľkým Š, to vám je klasik, štramák a originál. Dúšok nápoja ho neuteší, lono ženy mu nestačí. Jeho nepokojná duša potrebuje ukojiť. Odhodlane sa preto zaodeje do saka z tanečnej (ktoré ho konečne začalo omínať na mužných pleciach), provokatívne si natiahne ošúchané rifle (aby si ho niekto nebodaj nepomýlil s príslušníkom vyššej cenovej), v mobile si vyhľadá polohu Národného divadla. Pretože študent už počul, že kultúra vysokoškolskej mládeži zvyčajne neublíži, a navyše dostane lístok za päťdesiat, ak si ho kúpi na poslednú chvíľu.
Do divadla potom chodí študent zásadne sporadicky, do šatne prvý, z bufetu posledný. Dokonca aj zlatistého moku si dopraje, ženy spanilé jeho sako obdivujú. A kým poslušne čaká na novú sériu Hier o tróny, postupne preniká čoraz hlbšie do našľahanej smotánky s jahodami.
Až kým sa nedozvie, že bol škaredo podvedený. Viac podvedený než predstavitelia Ligy Za Happy Ending Pre Seana Beana. Zistí totiž, že do Mestského divadla púšťajú študentov zdarma. Na premiéry. Vrátane rautu.
Tých pív, ktoré si mohol kúpiť za ušetrené päťdesiatkorunáčky! A miniporcií lososa na bielom víne, ktoré mohol zjesť bez toho, aby musel umývať riad! Svet je strašne, strašne krutý, povie si náš študent.
Potom začne navštevovať všetky premiéry v Mestskom divadle, len aby si dokázal, že plne využíva privilégia stavu študentského (a pre istotu ukradne aj za hrsť ceruziek z Ikey). Najprv chodí takmer sám, vždy si uchmatne slušné miesta, z ktorých vidno väčšinu javiska. To ho teší. Tak veľmi, že sa s tým pochváli kamarátom. Kamaráti pozvú priateľky (aj keď technicky vzaté ich vlastne nepozvú, keďže je to zadarmo). Priateľky vytvoria eventy na Facebooku.
Uvádzačky v Mestskom divadle by sa aj tešili, že majú plno. Ale viete ako to bolo v rozprávke o čarovnom hrnčeku. Kaša sa varí, varí, začína prekypievať. Tam, kde kedysi stávalo zo desať pekne učesaných, muzikáluchtivých študentov, stoja teraz davy ako pred Semilassom na Horkýže slíže. Väčšina ani nevie, prečo prišla, iba počuli, že je vstup zdarma aj s občerstvením. Na Lidickej sa tvoria kolóny. Schody sú také vysedené, že sa na nich uvádzačka Vierka pošmykla a narazila si kostrč. Nehovoriac o tom, že víno sa vždy rozleje do desiatich minút a pánu riaditeľovi sa ujde iba pomarančový džús. Rozpútala sa hra o tróny, sedadlá, stoličky a schody.
„Čo teraz?“ šepkajú si vydesené šatniarky, keď ich privolajú ako núdzové posily na obranu vchodov B a C činohernej scény, „Zakázať im to nemôžeme, ubili by nás nabrúsenými ISICmi.“
Náš študent stojí celkom vzadu, trochu sa nudí, na schody sa už neteší a prišiel iba preto, že nemal nič lepšie na práci. Podľa neho by mali celú tú smiešnu hru preskočiť, a rovno začať roznášať čokoládovú penu. Študent sa, ako vždy v krízových situáciách, zaborí do ochranného kokónu svojho mobilu, na ktorom sa vlastne ani neobťažoval vypnúť zvonenia. Skontroluje Facebook, gmail, idnes... Potom mu zrak padne na dátum. Prvý apríl. Haha.
Počkať...
PRVÝ APRÍL!
„Začínajú Hry o tróny!“ prekričí študent protestujúcu mládež, ktorá si ešte stále myslí, že si zapogujú na Bernardína.
Nasledujúca premiéra sa do divadelnej histórie zapíše ako najtichšia od doby, čo vymysleli pantomímu. Ostali tu totiž len tí, ktorí vedia, kto je to Barbra Streisand a nemyslia si, že je to iba názov pesničky od Duck Sauce. Tí, ktorí majú kúpené lístky a niekoľko študentov, ktorým sa ujdú stoličky úplne na kraji. Ostatní už doma nedočkavo ťahajú, "požičiavajú si" nový diel vytúženého seriálu. Divadlo im nechýba.
Šatniarke Vierke zabalia kolegyne zvyšné chlebíčky a pošlú jej správu, že sa už nemusí báť chodiť do práce. Pán riaditeľ si po premiére dopraje dúšok červeného a keby nemal uši, usmieval by sa okolo celej hlavy. Hra o schody nemá víťaza, ale ani porazených. Aspoň do ďalšej série.
PS:
Netvrdím, že študenti by nemali mať zvýhodnený prístup do divadla, alebo že to nedokážu oceniť. Práve naopak. Ja sama do divadla chodím rada a často. Nemôžem si to síce dovoliť, ale človek stále môže prejsť na biele pečivo namiesto celozrnného. Rada by som vyzvala tých, ktorí chodia zadarmo na premiéry do mestského divadla, aby si rozmysleli, či tam idú kvôli divadlu, alebo kvôli jedlu. Obávam sa totiž, že naše premiérové nájazdy sa začínajú rovnať turkotatárskym. Takto je iba otázkou času, kedy sa pre nás dvere zatvoria a schody ostanú prázdne. A to bude škoda.
