K napísaniu tohto blogu ma viedli dve zdanlivo spolu nesúvisiace udalosti, ktoré sa nedávno stali v mojom živote. Udalosť prvá – moju veľmi blízku priateľku tesne pred magisterskými štátnicami opustil partner. Udalosť druhá – na začiatku skúškového obdobia sa mi definitívne pokazil notebook, krycie meno Sputnik.
Spojitosť? Stalo sa to v
najhoršiu
možnú
dobu.
Aspoň to nám obom, mojej kamarátke aj mne, vyšlo ako prvé z úst, keď sme dané udalosti s martýrskym podtónom popisovali svojmu okoliu.
Nemohlo sa to stať PO štátniciach/skúškovom, alebo niekedy uprostred semestra, kedy sme všetci lepšie pripravení čeliť čeľustiam (a zdolávať povestné hory-doly, či už sú to Tatry alebo Krkonoše), pretože nám v žilách ešte koluje zbytkový taurín a pravidelne dopĺňaný etanol/nikotín.
Lenže tak to v živote chodí, povedala nám obom naša babička. A môžete ma pokojne vziať za slovo, keď poviem, že slovenské babičky* sú poväčšine strašne múdre ženy, svojím spôsobom. Ošľahané vetrom a dlhým životom bez šľahačky, pretože nikomu sa nechcelo do krámu po nové bombičky.
Mala, samozrejme, pravdu. Konkrétne ten druh pravdy, ktorá sa pomerne zle počúva, keď chcete radšej počuť: „Ty malé chúďatko, to bude dobré,“ a dostať tanier palaciniek s domácim lekvárom.
Lebo na rozchod a na pokazený notebook nikdy, NIKDY nie je vhodná doba.
- Pretože po štátniciach príde leto, ktoré keď vám polovička pokazí, tak si ho neužijete, lebo ho čerstvo rozídení strávite nepohodlne usadení v teplákoch na dne kelímka od zmrzliny.
- Pretože v prípade notebooku príde po skúškovom začiatok semestra, kedy potrebujete všade strašne súrne klikať (inak by ste na dodržiavanie nového rozvrhu potrebovali také to otáčacie ondítko, aké dal Hermione profesor Dumbledore, keď chcela tajne chodiť do fitka, aby sa viac podobala na Emmu Watson.)
Skrátka keď sa niečo po*erie, tak sa to skrátka po*erie a nebude sa vás to pýtať, či vám to práve pasuje do google kalendára. Ako povedal Hagrid: čo má prísť, príde, a keď to príde, budeme sa s tým musieť vyrovnať.
Jedno je ale podľa mojej babičky isté. Hoci ľudský život je plný neočakávaných udalostí, ktoré vám dosť rozhodia biorytmy (ak na ne veríte) a spoločenský program (ak ho máte), a hoci tieto proste majú tendenciu prísť v tú najmenej vhodnú dobu...
... s domácim lekvárom a palacinkami ich vždy zvládnete.
A ak si myslíte, že nie, tak choďte k babičke na víkend. Preventívne bez partnera a bez notebooku. Pomôžte jej pooberať hrášok do misky. Natrhať všetky možné bylinky, ktoré bežne kupujete v bio obchode na ťažký peniaz. Uvariť nejaký tajomne bublajúci elixír zo starého, rukou písaného receptára (každá babička taký má, pozrite sa do otváracej rohovej lavice. Aj tú má každá babička, lebo za komunistov ju mali všetci rovnakú.) Vyvolávať duchov pomocou starého kľúča a knižky. Vyvesiť periny vonku na balkóne, aby voňali pekne po čerstvom vzduchu a sušených hríboch, ktoré sú rozložené na veľkom site pri okne. Skrátka... dajte sa na chvíľu offline. Lebo keď ste offline, život je omnoho krajší. Zaručene vo vysokom rozlíšení a 3D. Ani nemusíte vyvesiť pirátsku vlajku.
Amen cma.**
* české babičky sú tiež múdre, dokonca je o tom knižka.
** pozri Spišsko-slovenský slovník
