Tri mesiace v Londýne a musím povedať, že robím badateľné pokroky na svojej ceste z bodu A (totálny turista) do bodu B (akože B ako britiš. Ta ne?).
Napríklad:
- na červené poschodové autobusy sa neusmievam ako trojročná (Ani na ne nadšene nemávam. Už.)
- pri prestupoch na metro počas londýnskej špičky už nemám chuť hodiť sa na všetky štyri, odplaziť sa do bezpečia a tam dýchať do papierového vrecúška, kým ma Romčík nepríde vyslobodiť
- učím sa nóbl britské výrazy, ako napríklad „Bonkers!“ alebo „You're such a wanker“ (druhé sa používa najmä, keď chce muž svojmu kamarátovi vyznať bratskú lásku)
- tradičné telefónne búdky som prestala vnímať ako vzácnu súčasť miestneho koloritu, s ktorou sa musím odfotiť. Začali mi prekážať a smrdieť úplne rovnako, ako všetkým miestnym okolo mňa, keď sa ponáhľajú na druhú stranu ulice
- začala som trúsiť žartíky o brexite
- prestala som trúsiť žartíky o brexite
- už nemám panický stres z takých tých zdvorilostných konverzácií (chit-chat) s cudzími ľuďmi, začala som ich využívať ako príležitosť zistiť o ľuďoch niečo nové
- uvedomila som si, že Londýnčania okolo mňa majú rovnaký panický stres zo zdvorilostných konverzácií s cudzími ľuďmi a nechcú im o sebe povedať niečo nové :).
Teraz sedím v našom miniatúrnom bytíku, píšem blog a za dverami na chodbe opravujú traja Poliaci svetlá. (Nie, nie je to vtip na úkor Poliakov. Vedeli ste, že v počte Poliakov je Londýn druhé najväčšie mesto na svete? Romčík to niekde čítal.)
- Počet "kurwa" za 10 minút = úctyhodných 24
- Počet laškovných "piękna kobieta" cestou do obchodu = 1
Skrátka, cítim sa strašne veľmi londýnsky.
