Diagnóza „voľná noha“ alebo čo je to sloboda pre freelancera?

Aké to je, začínať na voľnej nohe v jednom z najdrahších miest sveta? Čím všetkým si musíte prejsť a čo vás čaká? Nedávno som zmenila svoj život od základov a presťahovala sa do Londýna. Toto sú moje skúsenosti. 

Naše presťahovanie sa do Londýna vyvoláva v mojom okolí veľa otázok a zmiešaných reakcií. Medzi tie najčastejšie patria:

• Uau, to je super, závidím!!!
• Stretli ste už kráľovnú?
• A čo to tam akože robíš?

Vzhľadom k tomu, že som nedávno dobrovoľne odišla zo zamestnania a prešla na voľnú nohu, je najviac na mieste otázka číslo tri.

Niežeby som sa s touto otázkou nepoznala, sme staré známe už od doby, kedy som sa venovala archeológii Blízkeho východu: moja babička si to dodnes mýli s architektúrou a nechápe, prečo som musela ísť navrhovať domy až do Sýrie alebo na Sibír, keď aj u nás ľudia potrebujú nové domy.

Verím, že sa nájde kopa ľudí, ktorí presne ako ja z nejakého dôvodu (či už osobného alebo profesného) chcú vymeniť vyhriatu stoličku v kancelárii s istotou zaplateného poistenia a daní za neistú horskú dráhu menom FREELANCE. Preto som sa rozhodla, že o svojich skúsenostiach so začiatkami podnikania (v marketingu) budem písať a postupne ich s vami zdieľať. Sľubujem, že budú osobné, subjektívne a nie vždy budú mať zápletku. Ale budú autentické.

To, že ste si našli môj článok, môže znamenať dve veci: a) poznáme sa osobne a otravovala som vás s tým, aby ste si ho prečítali (ďakujem!!!) b) nepoznáme sa a vy ste hľadali niečo o tom, ako to s tým digitálnym nomádstvom vlastne funguje. Keď sa nad tým spätne zamyslím, bola som na tom úplne rovnako.

Vedela som, že potrebujem dať výpoveď v práci, ktorú som mala a mám (dodnes som s agentúrou, v ktorej som pracovala, v kontakte) rada a mala som strach z toho, že (ja, jednotkárka, ktorá mala vždy nejaký PLÁN!) sa mám vydať takým neistým smerom.

• Ako si budem zháňať klientov?
• Čo keď nie som dosť dobrá?
• A kto je to ten MSSZ, ktorý mi kradne z účtu peniaze?

Teraz, o pár mesiacov neskôr som... na tom podobne. Stále mám strach. Stále cítim  neistotu. Ale čoraz viac tuším, že to bola asi najlepšia vec, ktorú som pre seba mohla urobiť.

Pretože na rozdiel od pocitu, že niekam musím ísť a stráviť tam osem hodín (a byť pri tom kreatívna na 150 %) si môžem organizovať čas podľa svojich schopností a potrieb. Pretože sa učím, akú mám hodnotu a okamžite cítim, ako táto hodnota priamo rastie s počtom skúseností, ktoré získam. Cítim sa slobodnejšia a sebavedomejšia.

Ale nebudem vám klamať, nie je to iba lážo-plážo. Napríklad i tá sloboda má pre človeka na voľnej nohe úplne iný význam. Pred FREELANCOM (predstavme si ho ako vysokého muža meter deväťdesiat, trošku hrozivého, v čiernom saku bez kravaty, skrátka smárt kešuál) sa totiž nie je kde schovať.

Chcete sa celý deň flákať a dopozerať zvyšné diely Game of Thrones? Môžete. Nikto vás za to nevyhodí z práce. Nikto vám nepríde skontrolovať dochádzku. Nikto vám neukáže graf, na ktorom svietite pod čiarou PRIEMER. Zároveň ale musíte sami niesť následky tejto slobody: napríklad to, že ste nesplnili to, čo ste sľúbili a klient vám nezaplatí, alebo že zabudnete včas vystaviť faktúry a budete týždeň na suchých rohlíkoch. Tak jednoduché to je. Nie je to tak úplne sloboda, skôr komfortnejšie väzeníčko, v ktorom si sami môžete odomknúť.

Keď som začala písať tento článok, priznám sa, že som sa trochu bála, či budem mať o čom... Prekvapilo ma, koľko pocitov, skúseností, problémov, otázok a zážitkov však môžem ponúknuť niekomu, kto je presne v tom bode, ako ja. Stojí na prechode pre chodcov, svieti zelená a on sa bojí vykročiť. Ak čo i len jednej osobe pomôžem prejsť cez cestu na druhú stranu netušených možností, bude to mať zmysel. Ak nie, nevadí. Na chybách sa človek najviac učí.