Pôda nás robí šťastnejšími. Dôkaz? Som archeologička, niečo o tom viem. Mám takú pracovnú teóriu, že práve to je dôvod, prečo sú archeológovia šťastní aj bez peňazí.
Zemina totiž obsahuje prírodné antidepresívum Mycobacterium vaccae. A nie, akože to povedal nejaký šaman, ktorý žije v domčeku postavenom z tofu na Filipínach. Potvrdila to vedecká štúdia dvoch britských univerzít (University College v Londýne a Bristol University), nazvaná veľmi chytľavo:
Identification of an immune-responsive mesolimbocortical serotonergic system: Potential role in regulation of emotional behavior.
Nuž, na University College na rozdiel od nášho Masaryka nemajú kurz Jak psát čtivé vědecké texty, takže vás pre istotu nebudem nudiť detailmi tejto štúdie :) Podstatou je, že mrška Mycobacterium vaccae, bežne prítomná v pôde, prispieva k zvýšeniu hladiny serotonínu („hormón šťastia“) v mozgu. Vedci to síce zatiaľ otestovali len na myšiach, ale na základe dlhoročného pozorovania musím skonštatovať, že archeológovia tento záver už dávno overili pre Homo sapiens.
Spomienka na letnú prax v Sýrii (2010). Špinavá, ale šťastná!
Ale teraz k veci! Keďže sa tento rok prvýkrát za celé štúdium nechystám nikam na výskum, mám odôvodnené obavy! Za šesť rokov vykopávok si moje telo isto-iste navyklo na vysokú hladinu serotonínu, keďže skrz vyhrabaný sediment pravidelne prijímalo veľké dávky Mycobacterium vaccae. Už mám aj abstinenčné príznaky – pri večeri triedim jedlo do kultúrnych vrstiev a každé hrozienko z koláča svedomito zakresľujem na umastený milimetrový papier, ktorý mám schovaný v príborníku. V reštaurácii si zásadne objednávam tiramisu, pretože má nádhernú stratigrafiu a nedajbože, aby som sa ocitla v blízkosti chilli con carne! To by som preparovala aj tri hodiny.
Sediment s vami ... naveky amen!
Našťastie sme sa nedávno presťahovali do bytu s terasou. Teraz mi najväčšiu radosť spôsobuje to, keď prídem domov, odpojím sa od fifiny, chopím sa lopatky a poď ho presádzať skalné ruže! Iba svojho priateľa udržiavam v strehu, pretože nikdy nevie, kedy si na terase poschovávam rozbité črepníky a kosti z kuraťa, aby som mala čo vykopávať.
Každopádne môžem potvrdiť, že pôda je antidepresívna. Preto rozmýšľam, že ju budem ľuďom tajne prisypávať do kabeliek, topánok, do jogurtov a do kávy. Bojovníkom Islamského štátu postavíme veľké pieskoviská s kvalitnou ornicou z Podunajskej nížiny. Časopis Záhradkár budeme vo veľkom distribuovať medzi diktátorov spoločne s kvetináčmi zdarma. Hlinu nepozorovane nasypeme do pokladní supermarketov, aby boli predavačky vysmiate zakaždým, keď vám budú vydávať drobné. Založíme hlinokatolícku cirkev. Rozprávkový Krteček sa stane mesiášom Svedkov hlinovových. Jeho montérky sa uchovajú ako svätá relikvia v kostolíku obce Hlína u Ivančic, ktorá sa stane pútnickým miestom. No a psychiatri začnú predpisovať miesto Prozacu dvadsaťkilové vrece substrátu pre izbové rastliny. Úprimne nechápem, prečo ešte nie som prezidentkou :D
Btw: Tento článok vlastne celú dobu píšem s fľaškou hliny pri nose a hlinhalujem.
Naozaj dúfam, že sa hlina nestane návykovou, pretože polícia má dosť starostí s varičmi pervitínu a predstavte si ten boj s ornicovým gangom (ako by napríklad veľké kvetinárstva vysvetlili kukláčom, že majú pod pultom sáčky plné ilegálneho substrátu?). Človek sa až obáva, aby neobnovili Hlinkovu gardu a nepremenovali ju na Hlinovú. Nehovoriac o tom, že terénna prax na archeológii bude krátko pred štátnicami zakázaná, pretože pôjde o doping šťastia! Takže vás prosím, pre Krtkove rany, tento článok priveľmi nezdieľajte, aby bola antidepresívna zemina naším tajomstvom :) Teraz už ale musím končiť, idem presadiť pelargóniu.
