„Lenka Tkáčová ze Smižan milovala pouze dvě věci. První byly její dlouhé tmavé vlasy. Druhá, jak lehce je mohla ustřihnout a cítit při tom úplně vše.“
Videli ste niekedy film (500) dní so Summer? Ak nie, mali by ste to seriózne zvážiť, lebo inak nedoceníte analógiu, ktorú som pre vás vymýšľala celou cestou z práce, do obchodu po tuniaka vo vlastnej šťave (nie som tehotná, iba mám panovačné chuťové poháriky), počas jedenia tuniaka vo vlastnej šťave, a potom počas siahodlhého zapínania notebooku, ktorý podozrievam, že sa plavil na Titanicu, lebo je podobne zachrípnutý ako Rose, keď kričala:
„Vraťte se!“
A oni sa nakoniec, ako všetci vieme už od začiatku filmu, vrátili. Ale nedá sa povedať, že by sa Rose z tej skúsenosti čo i len trošku poučila, pretože ešte aj ako storočná babka stúpala bosá na studené zábradlie v tenkej nočnej košeli. V noci. Na lodi. Akože, to pálenie pri cikaní jej vôbec nezávidím.
Každopádne, ak je na svete niečo, čo neznášam viac než vlastnou nedbalosťou vyvolaný chronický zápal močových ciest, je to nedocenenie šikovne prepracovanej analógie.
Keďže ste sa dočítali až sem, predpokladám, že ste ten film videli.
No a ak ste ho videli, pravdepodobne si pamätáte scénu, v ktorej si mladá Summer Finnová zo Shinnecocku v Michigane pred zrkadlom strihá svoje dlhé vlasy, a taký ten vševedkovský, vysvetľovací hlas hovorí:
„Od rozpadu manželství jejích rodičů milovala pouze dvě věci. První byly její dlouhé tmavé vlasy. Druhá, jak lehce je mohla ustřihnout a necítit nic.“
Tú scénu si pamätáte z dvoch dôvodov.
Prvým je fakt, že sa vo filme odohráva pomerne skoro (keď ešte väčšina ľudí dáva pozor, pretože zatiaľ nezačala ohlodávať partnerov krk a/alebo vankúš), a zároveň ju prefíkaní tvorcovia filmu nezaradili úplne na začiatok, pretože vtedy každého plne zamestnáva jedine miska s teplým popcornom... Teda vlastne počkať! Oni ju zaradili úplne na začiatok. Ale mne sa popcorn vždy minie ešte počas trailerov, takže je to jedno.
Tým druhým dôvodom je skutočnosť, že Zooey Deschanel (predstaviteľka Summer) je proste strašne zapamätateľná, pretože má mega veľké svetlomodré oči (asi ako Frodo Pytlík, keď mu gumičkou na dosť dlhú dobu stiahnete vlasy dozadu), a je roztomilo výstredná. Ja ju okrem toho prezývam Zooey Bešamel, takže minimálne ľudia v mojom okolí majú mnemotechnickú pomôcku na celý život.
Keď si Summer strihá vlasy, nič necíti.
Keď si strihám vlasy ja, zvyčajne pri tom cítim úplne všetko.
Nervozitu, že si to zase zastrihnem krivo, a už síce nebudem vyzerať ako jazvečík, ale on strih a lá oškubaná čivava nie je u mladej ženy o nič lepší. Nádej na prípadnú kóliu. Smútok, pretože moje pekné chumáčiky už boli také dlhé, že som akurát prestala pripomínať Gluma a tešila som sa, ako ma budú štekliť na prsiach. Ale hlavne strach.
Pretože ja keď si strihám vlasy, nikdy to nie je len tak. Moje vlasy majú totiž takú zvláštnu schopnosť (povedala by som superschopnosť, ale zďaleka to nie je super), že sa raz za čas rozhodnú opustiť ma, a to na jednom ohraničenom mieste, a iba dočasne.
Ja neviem, cítim sa kvôli tomu občas ako milenka cisára Františka Jozefa. Pán cisár sa rozhodol ukončiť s vami pomer, Madam Nahowski, posiela vám škaredú tabatierku s iniciálami a dokonca vám, milosťpani, pridelil ročnú apanáž, ktorá vám zaistí slušné živobytie plné výčitiek svedomia. Dovi, dopo. Škoda lásky, plavovlásky.
No a potom o pár mesiacov- ťuk, ťuk na zadné dvierka o pol štvrtej ráno. Vlásky znovu rastú, a tvária sa, ako by sa nič nestalo. Servírujete sachertortu a dovolíte mu plácnuť vás po spodničke, pretože je to monarcha, a môže si robiť, čo sa mu zachce. Nie nadarmo sa vraví, že vlasy sú korunou krásy.
Moja diagnóza sa volá Alopecia areata, ložiskové vypadávanie vlasov.
Spúšťač? Stres, oslabenie imunity, nedostatok vitamínov, alebo proste len tak. Nádej na vyliečenie? Sľubuje desať z deviatich predajcov drahej vlasovej kozmetiky. Moja kožná iba pokrčila plecami, predpísala mi sneženie tekutým dusíkom, a povedala, že by som sa s tým mala zmieriť. Trochu ich podstrihnúť (často strihané vlasy vraj menej vypadávajú), a hlavne sa nestresovať.
Ono to totiž nie je také zlé, že by sa s tým nedalo plnohodnotne žiť. Sú ľudia, ktorí sú na tom omnoho horšie. Trebárs včera som čítala o žene, ktorá spáchala samovraždu, lebo si všimla, že ryšavie. Ja teda síce tých vlasov veľa nemám, ale ani jeden nie je ryšavý (kto videl South Park, uškŕňa sa).
Takže v tomto smere určite nie som ako Summer Finnová zo Shinnecocku v Michigane. Som úplne iný typ hrdinky. Odkedy som prišla na to, ako ľahko oň môžem prísť, vnímam každý jeden zo svojich vlasov zvlášť.
Nikdy som celkom neschvaľovala, keď si kučeravé dievčatá žehlia vlasy a tie rovno-vlasé chodia do postele s natáčkami. Spoločnosť na nás ženy kladie príliš veľké nároky, a my si potom ideme nohy dolámať, keď má Tesco v akcii lak na vlasy so šajning efektom a diamantovými čiastočkami.
Ja mám svoje vlasy rada také, aké sú. Aj bez diamantov. Hlavne chcem, aby so mnou zostali. Dokonca pečiem čoraz lepšiu sachertortu. Aj teraz si ich láskyplne hladkám, aby sa náhodou neurazili, že si z toho všetkého ešte robím srandu.
Lebo včera som si strihala vlasy. Tak mi prosím držte palce, aby sa znovu ozvalo vytúžené klopanie.
„Lenka Elli Tkáčová ze Smižan milovala pouze dvě věci. První byly její dlouhé tmavé vlasy. Druhá, jak lehce je mohla ustřihnout a cítit při tom úplně vše.“
.
PS: Metafora o milenke cisára Františka Jozefa je trošku skreslená. Čítala som, že keď raz so ženou ukončil milostný pomer, už nikdy ho neobnovil. Tým, ktorým broja za čistotu a pravdivosť histórie, sa týmto ospravedlňujem :)
