Ci pana, toti Američania už nevedia, o čom by spievali

Nikdy sa s mojím ockom nezhodneme v jeho názore, že všetky súčasné americké pesničky majú texty o ničom, a že v zahraničí žijú iba únosuchtiví teroristi. 

Napadlo mi to, keď ma naposledy viezol do Popradu na žltý autobus (aspoň k nám na Ďaleký východ už prestali posielať tie prehnité s vyškubanými displejmi a zamŕzajúcimi kávovarmi). Zase sme pre istotu vyrazili ešte o desať minút skôr než by bolo potrebné na to, aby človek na stanicu dorazil s rezervou. Ocko je skrátka taký. Opatrný. Konzervatívny, uvedomujem si s postupom času.

Iba vďaka nemu som dokázala čakať šesť hodín na letisku J.F. Kennedyho na prestup z jedného lietadla do druhého s trpezlivosťou desiateho následníka trónu. S mojou výchovou mi ani nenapadlo využiť ten čas napríklad na návštevu New Yorku, ktorý sa na mňa ceril z pohľadníc v Duty Free stánkoch. Mala som iba osemnásť, bol to môj prvý let v živote, a dnes by som určite zvolila inú taktiku. Napriek tomu by som nechcela iného ocka, pretože ma vďaka nemu nikdy nepostihne rovnaký osud ako Steva Irwina, toho austrálskeho dokumentaristu, čo si nevedel udržať zdravý odstup od morskej hávede. Napriek tomu (a možno práve preto), že vyrástol v Austrálii, kde vás chce zabiť čokoľvek väčšie než meňavka.  

Prehrávali sme si v aute staré CDčko Elánu až kým som nenamietla, že si ho predsa tento víkend púšťame už tretí krát a že ak ešte raz budem počuť niečo o teniskách, vyskočím z idúceho vozidla. Ocko to po chvíli podobných vyhrážok vzdal (keď už toľko do mňa investoval, predsa ma nebude zoškrabkávať z vozovky) a s nevôľou zapol všetkými inteligentnými bytosťami (vrátane delfínov) zatracované rádio Európa 2. Vydržalo mu celé tri minúty, než sa ma opýtal.

„O čom to spievajú?“

Stáva sa mi to často. To mám za to, že som bola lenivá bifľoška a namiesto telesnej som chcela od prvého ročníka na základke chodiť radšej na anglinu.

S malou dušičkou začínam prekladať.

„Autoumývarka. Autoumývarka. Ou jé. Autoumývarka. Bejby.“

A teraz to príde, hovorím si v duchu. Tri, dva, jedna...

„Ci pana,“ na Východe sa takmer pred každou vetou hodí preventívne povedať ci pana.

„Ci pana, toti Američania už nevedia, o čom by spievali.“

Mojím prvým argumentom je, že aj slovenské pesničky dnes často majú text o ničom. Bola som svedkom párty, na ktorej banda tínedžerov nadšene vyskakovala do vzduchu vrieskajúc „Sme jebnutí“ ako by to bol futbalový pokrik ich tímu. A nemyslím si, že na Horehroní majú nejako obzvlášť pekné stromy oproti Slovenskému raju. Alebo že stojí za to obťažovať múzu Euterpé ujúkaním o tom, kto má dnes meniny.

Tatko to ale vidí ako dva brehy jednej rozbúrenej, neprekonateľnej rieky: na jednom sedia na deke zmysluplné texty a outsiderský údel sŕkajúc čaj z maličkých šálok so zdvihnutým malíčkom, na druhom sa v bikinách vyvaľujú jednoduché refrény bok po boku so slávou, po očku sledované skazenosťou a papparazmi.

Aj kapely ako Queen majú mainstreamové pesničky, ktoré na úkor chytľavého refrénu upustili od textárskej poetiky a jazykovej vyšperkovanosti, hádam sa zanietene. Napríklad Radio Gaga. Alebo Bicycle. Hneď mu aj citujem úryvky textov. Zahraničie predsa nie je tak jednoliate, ako si ho ocko predstavuje.

„Zase sme u tých teroristov, však?“ naráža na našu debatu o tom, že na Blízkom východe nežijú iba po zuby ozbrojení samovražední atentátnici, ktorí ma chcú uniesť každé leto, keď chodievam na archeologický výskum.

„Taká Regina Spektor. The Kills. Amanda Palmer. Všetko dnešné. Aj dnes sa robia dobré texty. Všade na svete. Aj v Amerike. Akurát ich nebudú dávať v komerčnom slovenskom rádiu.“

Ocko prikyvuje, nie preto, že by súhlasil, on sa skôr nerád háda. Zvyšok cesty mlčíme. Počúvame jedného Rytmusa, jednu Miley Cyrus, dve Katy Perry a jednu Gagu (nie od Queen). Potom sa naraz natiahneme k rádiu... a pre istotu ho vypneme úplne. Už po chvíli s Európou 2 totiž začíname cítiť, že nám obom začalo rapídne klesať IQ. 

Bombarduje nás zahraničná produkcia a našťastie/bohužiaľ jej s nástupom povinnej výučby iného než ruského jazyka v školách začíname rozumieť. Už sa pominuli časy, kedy si súdruhovia bez ohľadu na autorské práva „požičali“ západniarske hity a jednoducho ich podľa svojho prespievali do češtiny alebo slovenčiny. Naši hudobníci sa s tým musia vyrovnať. Buď prichádzajú s niečím originálnym, alebo prerazia nenápadným kopírovaním Západu (oni by to asi nazvali inšpirácia). Máme tu zlú i dobrú hudbu našu, zlú i dobrú hudbu zahraničnú.

Európa 2 sa nikdy neprezentovala ako rádio pre náročného poslucháča. Keď človek ide z práce, šoféruje kamión, alebo v obchodnom dome rozmýšľa, či si kúpiť drahšie silonky, jeho očakávania nie sú tak vysoké. Tatko o tom nerád rozmýšľa, má svoje CDčká s Elánom a Petrom Spáleným. Ale ja osobne som hrdá na to, že žijem tu a teraz. V dnešnej fascinujúcej, jedinečnej, rýchlej, otrasnej, deformovanej a nádhernej dobe. Mám rada aj súčasnú hudbu. Podľa vlastného výberu, samozrejme. A za každý kvalitný text k piesni (hoci je naňho desať stupídnych) som vďačná, lebo kde inde by v dnešnej dobe dokázala prežiť poézia?