Som typ osoby, ktorá sa dosť často bojí. Pred skúškami, pred cestou do zahraničia, alebo keď si idem po tme ukoristiť hriešny plátok lovečáku z chladničky. Bojím sa zubárov a gombíkov. Keď som bola malá, nedokázala som ani dopozerať film Jumanji, pretože som sa potom bála, či ma v kúpeľni nezadupú hrochy, keď sa budem kúpať.
Mám strach z krížov. Či už stoja na rázcestí ako osamelé pomníky, alebo visia u niekoho na stene, vždy mám z nich hmyz v dutine brušnej (a pritom iné náboženské symboly mi nič nerobia. Vidím moslimské Oko, pentagram, alebo Dávidovu hviezdu, a nič. Ani ň. Ani len ochromelý mravček po porážke. Ale zbačím kríž a vualá! Metafory by sa vo mne nedorezal.)
Panicky sa desím situácií, kedy som s kamarátkou na kafe a reč uviazne v trápne mŕtvom bode, ktorý sa bojím resuscitovať. Bojím sa masky z Masky! A bála som sa Antonyho Hopkinsa, kým ma nepresvedčili, že sa doma (údajne!) nestravuje tak, ako na pľaci.
Okrem tohto všetkého sa nadôvažok tak trošku bojím duchov. Teda nie vždy. Ja vlastne ani nie som pevne rozhodnutá, či verím v nadprirodzeno (pendlujem niekde medzi stupienkami "sexy, ale bláznivý Fox Mulder" a "tiež sexy, ale skeptická Dana Scullyová").
Najviac sa bojávam (nie som si istá týmto gramatickým tvarom, ale prišiel mi roztomilý, a pani učiteľka Jakubcová tu nie je, aby som sa spýtala), keď ma moja hororymilujúca sestra zmanipuluje k sledovaniu nejakého duchárskeho hororu. To som potom schopná dva týždne kontrolovať každý temný kút a škváru, aby na mňa náhodou nevyletel ektoplazmový koláč, ktorý by po mne vrhla naštvaná bytosť zo záhrobia.
Priesvitného alebo nie, vždy je škoda koláča.
Aj keď si nemyslím, že by som kedy vo svojom živote urazila niekoho mŕtveho natoľko, aby sa unúval. Teda, chápete. Nemám ani predpoklady človeka, ktorý by bol pre záhrobnú pospolitosť zaujímavým terčom. Nie som čarodejnica, aj keď som ňou dosť veľkú časť svojho detstva a puberty chcela byť. Nechodím s démonom. Ani sa mi žiaden nedvorí, akože by mi postavil pred činžiakom Májku z vnútorností, alebo tak.
Možno je to prehnané obávanie sa vo mne umocnené výchovou. Tou, ktorú dostali okrem mňa asi všetky stredoeurópske deti, vyrastajúce v pseudobezpečnej, pseudomodernej a pseudodemokratickej atmosfére liat deväťdesiatych. Pamätáte si: "Nechoď tam, lebo ťa ukradne cudzí ujo." "Nesadaj si na studenú lavičku, lebo prechladneš.", alebo populárna východniarska perla: "Nebež, bo še zjebeš."
Doteraz mám problém vyrovnať sa s tlakovou vlnou pozitívnej psychológie, ktorá pred pár rokmi pláchla i k nám na člnku celkom opačnej stratégie. Ja som zvyknutá si trikrát odmerať, než odrežem (pričom si samozrejme dávam pozor, aby som sa neporezala), a nie povedať Vesmíru: "Odrež to za mňa, lebo fest chcem." a medzitým si odskočiť na koláčik.
Každopádne nie je dobré sa príliš báť, to vám povie každý a ani nemusí byť postmoderný šaman. Človek si to najlepšie uvedomí, keď chce podľa novej vierouky "nasledovať svoje sny" a pritom zistí, že sú nielenže za prahom, za rohom, za križovatkou bez svetelnej signalizácie, ale dokonca za horizontom, niekde v Neznáme, o ktorom všetci dobre vieme, že sa nevolá "NEznámo" len tak pre nič za nič. Nepoznáme ho. Bojíme sa. A majú tam fakt super veci, za výkladom sú predsa vždy najkrajšie.
Takže v určitom bode sa musíme jednoducho rozhodnúť. Či chceme byť ako Xena, alebo ostať xenofobici. Či si po ten lovečák pojdeme aj cez prípadné mŕtvoly, alebo necháme tak, a budeme písať blog hladní. Či budeme viac ako Kevin.
Pretože každý horor, ak si poriadne všimnete, je tak trochu ako Sám doma, a v živote to nie je celkom inak. Vždy je nejaký dom (v horore naozajstný a ideálne dosť starý, v reálnom živote váš vnútorný svet), na ktorý útočia nepriatelia (v horore ideálne dosť bledí, v reálnom živote berú na seba podobu nepríjemných skúšok, nahnevaných šéfov, alebo hnusných gombíkov). A len ako Kevin to dokážete. Čeliť svojmu strachu, aj keď sa cítite ako malé dieťa bez rodiny, ktorá tam samozrejme nikdy nie je, keď ide do tuhého. Lebo všetkým veľkým veciam v živote nakoniec budete musieť čeliť v prvom rade vy sami, nikto to za vás neurobí, aj Gandalf vždy príde až po bitke.
Prísť do pivnice k tomu veľkému, strašidelnému kotlu, a povedať: "Ja sa ťa nebojím."
A tak tu teraz sedím, takticky zvažujúc, že buď začnem chodiť v noci na záchod po tme, alebo si možno konečne prišijem gombík na kabát. Potom možno zájdem ďalej, hlbšie do pomyslenej tmy. Začnem písať diplomku (už sa trasiem). Zapíšem sa na doktorské štúdium (dosť desivá predstava). Poviem tej kamarátke, že si s ňou nemám čo povedať, a či to neskúsime odznova. Zájdem si k zubárke. A tak ďalej, moje malicherné príklady máte a posolstvo je, myslím, jasné:
Ja sa ťa nebojím, život. Poď do mňa!
