Blízke stretnutia domáceho druhu.

„Prečo sú ľudia vždy tak šťastní, keď natrafia na niekoho, kto pochádza z rovnakého miesta? Čo sa stalo doma v Montreale, keď si niekoho stretla na ulici? Pozvala si ho, aby s tebou žil?“ (Anglický pacient)

„Why are people always so happy when they collide with someone from the same place? What happened in Montreal when you passed a man in the street? Did you invite him to live with you?“ (The English Patient)

.

Už niekoľko rokov trávim každé leto na archeologickom výskume v zahraničí. Z týchto výprav je každá úplne iná. Dva mesiace v Sýrii, mesiac na Sibíri, mesiac v Turecku. Doba kamenná, doba železná, doba medená. Malá osada, monumentálne skýtske mohyly, obsidiánová dielňa. Okrem objektu bádania sa mení aj samotná povaha expedícií (expedícia- krásne to slovo, evokuje mi opáleného Lawrenca z Arábie a Agátu Christie v slamenom klobúku). 

Ich atmosféra. Silný sýrsky čaj, osladený tak, že vás z neho šteklí jazyk. Sibírsky čaj s tukom a soľou, ktorý sa vyrába aj instantný. Turecká káva a všadeprítomný cigaretový dym.

Počasie. Päťdesiat dní v Sýrii bez dažďa. Dokonca i búrka priniesla iba desivé blýskanie a požiar úrody, ale ani jednu kvapku. Sibírske rána s vedrom plným vody, ktorá cez noc stihla napršať dierou v starom vojenskom stane. Turecký vietor, ktorý vám nafúka čiastočky sopečného skla do očí, ak si nedáte pozor.

Organizácia života na základni a v práci. V Sýrii sa žena nesmela dotknúť muža, ani keď mala sonda iba necelý meter na šírku a pracovať sa muselo bok po boku. V Rusku to pripomínalo skautský tábor, chýbali iba červené trenírky na spartakiádu. V Turecku platilo čokoľvek, čo povedal vedúci výskumu. Oslovovali sme ho hodža – pane.

A napokon zloženie archeologického tímu (bez bifido kultúr). Niekde sme cudzinci zamestnávajúci nevzdelaných, viac či menej zaškolených kopáčov, niekde spolupracujeme s miestnymi archeológmi, inde sme pozvaní iba ako hostia.

Turecko 2013- Prichádzate vždy ako cudzinec. 

Jedna vec, ktorá sa však nemení je, že vždy prichádzate ako cudzinec. Nebudem teraz písať o tom, čo to obnáša, ani ako vás každodenný život na základni od základov zmení. Chcem písať o tom, aké ťažké je byť sám.

Neviem, či je to mojou smolou, osudom alebo iba zhodou okolností, ale kamkoľvek idem na výskum, idem tam sama. Sama Slovenka. Ba dokonca sama cudzinka – v Turecku som bola jedinou zahraničnou študentkou v tíme.

Zo začiatku je to vždy vzrušujúce. Človek hltá dojmy, učí sa, ako sa správať a čomu sa vyhnúť. Ako slušne pozdraviť beduína, koľko a komu dávať bakšiš, a ako odmietnuť pouličného predavača korálok. Naučíte sa cudzí jazyk, pretože so sebou nemáte nikoho, s kým by ste sa porozprávali v rodnom jazyku. Ak navyše nikto vo vašom okolí nehovorí ani po anglicky, vrátite sa domov so slušnou zásobou arabských/tureckých/ruských slovíčok, takže si potom v Brne viete poprosiť faláfel/kebab/šašlik bez cibule a dostanete ho občas zadarmo. Plus vás pozvú na čaj.

Potom príde kultúrny šok. U každého prebieha inak. Niekto ho zvládne statočne, niekto si poplače. Niekto volá domov, že „mami, tu sú samí teroristi, pošli po mňa tatíka autom“. Niekoho potrápi aj klasický Orient Expres (zažívacie ťažkosti), takže sa potom bojí ukázať babičke fotky, na ktorých vyzerá, akoby ho naozaj uniesli a následne vyhladovali teroristi. Je to náročné, pretože v tej chvíli sa nemôžete jednoducho niekam zavrieť a schovať. Musíte ráno vstať. Chytiť sa lopaty. Vypiť ďalšiu dávku čaju tak silného a sladkého, že by zložil aj prerastenú gorilu, alebo by ju aspoň donútil obliecť si ružovú sukničku a piť z malinkých šáločiek so zdvihnutým malíčkom. Musíte sa ďalej snažiť naučiť arabské číslovky, aby ste mohli s miestnymi pracovníkmi zamerať nálezy. Slovíčka sa učíte tak, že kreslíte obrázky do piesku. Po práci sa vrátite na základňu. Nemáte internet. Privezú vám tucet kurčiat a holuba. Idete na trh, kde sa snažíte zjednať si cenu. Lenže to nie je trh pre turistov. Toto je skutočná divočina. A vy nie ste na dovolenke. Ste tam pracovne.

Sýria 2010 - Cudzie slovíčka sa učíte tak, že ich kreslíte do piesku.

Štádium kultúrneho šoku prekonáte. Ste silní. Ste aklimatizovaní. Už vám ani nevadí, že kakáte ružové, pretože zvládate jesť iba melóny. Dostanete od miestnych prezývku. Ponúkajú vám cukríky. Smejú sa vám, keď chcete jesť ľavou rukou. Už ich milujete, ale uvedomíte si to až, keď sa vrátite domov a v danej krajine vypukne občianska vojna. Nikdy sa tam nevrátite. Nikdy to už nebude také isté. 

Ani o tom však nechcem písať. Nie teraz.

Chcem písať o tom, aké bizarné je stretnúť krajana. Ako vám až srdce poskočí, pretože môžete nahlas povedať: „Ahoj, ako sa máš.“ Posťažovať sa, že tu nemajú bryndzu. Pochváliť sa, že ste miestnych naučili spievať „Si kočka, si kočka, si kočka“. Bože, aké je to čudné, stretnúť človeka, ktorého vlastne nepoznáte, a náhle vám je tak blízky, tak drahý.

Vo filme Anglický pacient nevie hlavný hrdina Almássy pochopiť nadšenie ľudí, ktorí sa v zahraničí náhodne stretnú so svojím krajanom. Ako k nemu okamžite pocítia spriaznenosť. Ako sú schopní na ten malý moment prilipnúť k úplne cudzím ľuďom, ktorých by doma minuli na ulici a ani by sa neobzreli. Dokonca by na nich pravdepodobne nadávali. 

Ja ten pocit chápem. Poznám ho na vlastnej koži. A neprestáva ma fascinovať, táto ľudská schopnosť hľadať aj v dnešnom globalizovanom, roztrieštenom svete človeka, ktorý tiež fandí „naším chlapcom“, chodil v detstve na čapovanú kofolu a pozeral Filmárika a Filmušku.

Vtedy, a len vtedy, tisíce kilometrov ďaleko, doslova po kolená v cudzej zemi a s krompáčom v spotenej ruke, obklopení novými, každodennými (=nie turistickými) skúsenosťami, si plne uvedomíte význam slova „Domov“.