Potulky XXXIV - Šibenik I.

..do Šibenika sa nechodí narýchlo, nechodí sa tam naponáhlo, nechodí sa tam s hodinkami ani za presným cieľom, ale len tak, za Šibenikom. Chodiť po jeho úzkych uličkách, po kamennej dlažbe, vyleštenej, vyšliapanej, hladkej,naboso.

       ...akosi sladko a tak trochu aj hravo znie slovo Šibenik. Jazyk pri jeho vyslovovaní na chvíľu prilne k ústnemu podnebiu, pohladí ho celé tak, ako keď si na ňom labužnícky nechávame rozpúšťať kúsok čokolády a postupne sa z nej oddeľujú oriešky, hrozienka a odkladáte si ich vedľa jazyka na potom, keď sa už rozpustená čokoláda rozplynie. Do Šibenika sa nechodí narýchlo, nechodí sa tam naponáhlo, nechodí sa tam s hodinkami ani za presným cieľom, ale len tak, za Šibenikom. Chodiť po jeho úzkych uličkách, po kamennej dlažbe, vyleštenej, vyšliapanej, hladkej, najlepšie naboso.

       Sandále sa mi hompáľali pri chôdzi visiac za také tie zadné remienky na opasku mojich nohavíc a bosými nohami som sa dotýkal kameňov dlažby. Hladili sme sa navzájom, predávali sme si svoje teplo. Kameň to, ktoré v sebe ukrýval nahromadené od slnka a ja to, ktoré v sebe ukrývam aj pre Šibenik. Občas som sa motal medzi množstvom turistov a snažilo som sa ich predbehnúť, alebo zaostať za nimi aby mi ostalo viac miesta na ohmatanie starobylých stien šibenických domov a kostolov. Vtedy som si spomenul na slová môjho profesora Karola Kahouna, ktorý nám na prednáškach prízvukoval, že „keď chodíte po meste, zdvihnite hlavu a pozerajte sa vyššie nad úroveň výkladov obchodov.“ Opäť poslúchnem a odrazu objavujem nový svet. Dokonca aj v meste, ktoré zdanlivo poznám. Odrazu i tu spoznávam novú podobu toho, čo som už zaradil medzi spoznané. Keď som aj tu zdvihol zrak nad hlavy turistov dookola, začal sa mi vynárať pre mňa nový Šibenik.

       Uvedomil som si, že až teraz mi začal ukazovať svoju pravú tvár. Obchodníci výkladmi svojich obchodov dosť zmenili charakter priečelí budov. Ale nad nimi, nad nimi stále prebieha renesancia a barok. Tam hore nachádzam to, čo sa po dlhé stáročia lepilo vedľa seba, prelínalo a spolu vytváralo úžasnú, osobitú štruktúru jedinečného mesta. Každá budova je iná, každá má svoju tvár, ale musia byť spolu aby vytvorili Šibenik.. Rímsy, portály, vikiere a arkiere, strešné štíty, zdobné konzoly, kartuše a balkóny s balustrádami, vyškierajúci sa maskaróni a nespočetné množstvá druhov okien. Zložito, náročne zdobené kružbami, lomenými oblúkmi, alebo len jednoduchými prekladmi a medzi nimi sú naťahané šnúry na ktorých už veky prebieha výstava práve opratého prádla, šiat, košieľ, bielizne tých najfantastickejších farieb. Ako množstvo slávnostných zástav vlajúcich na oslavu života. A v oknách za pootvorenými i prevretými drevenými okenicami, z ktorých už dávno opraskáva farba, sa stále schovávajú rozložité šibeničianky s natáčkami vo vlasoch a cez štrbiny pozorujú nás, ktorí im tu denne narúšame ich pokoj.

        A potom, po lete, keď už všetci odídeme, keď už len osamelý Japonec fotí ostošesť všetko, čo sa dá zachytiť, potom keď už my chodíme po uliciach našich miest, opäť pozorujú cez okenice kedy prídeme, kedy sa zas nahrnieme do tých uličiek, aby sme im narúšali ich pokoj. Stretávajú sa na mestskom trhovisku aby prebrali všetky tie poznatky spoza okeníc zo včerajška, večera, noci i rána. Stretávajú sa tu tak, ako sa stretávajú iné na iných trhoviskách celého sveta so správami bez ktorých by sa mesto isto zastavilo.
Sadli sme si na kávu pred malým barom jedného z mnohých námestíčok, alebo sú to vlastne len akési rozšírené miesta kde sa stretávajú uličky na chvíľu a potom pokračujú ďalej. Tri stolíky , niekoľko stoličiek a jeden čitateľ novín. A my. Okolo pochodovali masy turistov, míňali sa, zastavili aby sa mohli zastaviť tí, ktorí idú oproti a potom sa zas zastavili a zhŕkli okolo sprievodcu ukazujúceho zdvihnutou rukou niečo vo výške na priečelí budovy. Všetky hlavy sa odrazu zdvihli a pozerali na bod tam hore, možno aj počúvali čo im sprievodca hovorí. Hlavy zdvíhali aj okoloidúci. Tiež tým smerom aj keď nevedeli na čo a tak išli ďalej. Fantastické divadlo. Nedá sa zabudnúť na tieto predstavenia a tak káva sa opakuje v pravidelných intervaloch, ale na iných miestach s inou oponou, ktorá sa otvára pri práve sa začínajúcom theatrum mundi. Neopísateľná je podívaná na námestí medzi starou renesančnou radnicou a katedrálou svätého Jakuba.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski