Potulky CCVIII - Blatnická dolina, pre Ingušu

Prešli sme tou krásou Blatnickej doliny mnoho raz, ale neustále nachádzame brilianty, ktoré musíme chrániť ako poklady trezoru, ktoré sú ohrozené neviditeľnými rukami škodcov....

...hľadáme doma krásy Toskánska, Andalúzie, Alpských dolín...,len akosi zabúdame, že iní k nám chodia hľadať krásy Slovenska, Turca, Blatnickej doliny. Koľko krát sme porovnávali „toto je nádhera, ako krajina pri Montalcino, vinohrady ako pri Pianacci...“. Lenže „táto“ nádhera zvlnenej krajiny s kopčekmi a dolinami je pri jednom z pohľadov z Brotnice nad Necpalmi jedinečná. A vinohrady, ako pri Pianacci...nie, vinohrady nad Dolnými Orešanmi, pod Našimi Malými Karpatmi sú neopakovateľné, úžasné svojimi vôňami a farbami. Krása Alpských dolín je určite neodškriepiteľná, no Gaderská, Necpalská, Jasenská, alebo Blatnická v Turčianskej kotline sú neporovnateľné.

Kráčal som v Tvojich stopách, ktoré si v snehu zanechávala len tak asi na tri kroky predomnou. Trochu som ich zväčšil. Od Blatnického potoka, nad ktorým z konára jedného stromu visel úsmevný nápis na drevenej doske „Baywatch“, okolo pamätníka SNP, pri ktorom stále musíme aspoň sviečku zapáliť, doprava do Blatnickej doliny a potom stále okolo potoka, ktorého vône všetkých ročných období mám poctivo uložené v depozitoch pamätí, sme hladili vysoké telá jedlí a smrekov. Sneh sa už pomaly lúčil so svojou úlohou zimnej pokrývky, ale tu v doline vydrží dlhšie ako na otvorených priestoroch. Občas si sa obzrela a ja som sa Ťa vtedy chcel dotknúť a povedať, že Ťa.....Tu, na lúke medzi potokom a lesom sme pred mnohými rokmi prvý raz spolu stanovali. A ty si sa v noci veľmi bála. Pavúkov a búrky, ktorá vtedy v tme doliny spustila mohutnú symfóniu s rachotom mohutných bubnov a ozrutných činel, sprevádzanú slávnosťou svetiel bleskov udierajúcich do okolitých skál. Nechala si za sebou trochu vysunutú ruku a ja som Ti dotykom mojej všetko povedal.

Prešli sme tou krásou Blatnickej doliny mnoho raz, ale neustále nachádzame brilianty, ktoré by sme mali chrániť ako poklad v trezore. Sneh už pod nohami nevŕzgal. Skôr sa šmýkal, ale o to lepšie sme počuli spevavé rozhovory stromov.

Potajme som vkladal to ticho do vreciek. Možno sa tam trochu pomieša s vôňami zapadajúceho slnka a nesmelej jari. Myslel som na nás, všetkých. Ako sa škriepime, hádame, prieme a ako nám ten jed nevraživosti každý deň prilievajú rádobysilní do ranného nadýchnutia, krivia nám ústa a do pier vkladajú nenaše slová. Príďte na chodníky pokoja, pozrime sa do zrkadla hladín na svoju tvár. Či sa ešte spoznáme. Načrime oboma dlaňami do pokory a pokoja prírody a ponúknime z nich balzam dobra.

Hľadanie krásy je úžasný proces pri ktorom nachádzame v jednoduchosti a aj všednosti nádherné, obrovské, stále nové a nové vesmíry, ktoré by nás mali robiť lepšími, múdrejšími v pokore s dobrom vo svojom vnútri. To hľadanie sa nikdy nekončí. Hranica krásna ako univerza nemá mantinely, ale ono stále poskytuje ďalšie a nové cesty. No nie každý má to šťastie, že bol na trie cesty hľadania nasmerovaný.... 

                                                                               text, foto © Peter Krivda Soliwarski