Potulky CCV - Kostol sv. Šimona a Júdu, Spišský Hrhov /SK/

...z končekov zlatých, karmínovočervených a zelených listov odkvapkávali trblietavé brilianty a na zemi stekali po sklonených steblách tráv. Všade okolo vystupovali úžasné vône chryzantém, veľmi opatrne premiešané s arómou tlejúcich listov a esenciou plávajúcich hmiel. Odkiaľsi z inej strany sna sa naliehavo ozývali tóny, najprv ticho, clivo, ale čím ďalej tým naliehavejšie. Sláčiky Tabula rasa premieňa Arvo Pärt v posolstvo nesmelých dotykov prstov hladiacich krásu, plachých pohľadov vznášajúcich sa a poletujúcich na jemných  vláknach babieho leta, nesúcich nás do rozprávkových čarotajov omamného neznáma.

Sú sny, ktoré snívame v spánku i sny, ktoré žijeme. Sú sny, ktoré by sme chceli prežiť i sny, ktoré prežívame. A sú miesta, ktoré sú tými snami. Plánovať si ciele ciest na Spiši je len iluzórnou chimérou, preludom, ktorý sa mení každým krokom v tomto nádhernom kraji, kde jeseň ešte viac prebúdza všetky podoby a vône do ich plnej krásy. Do jedinečností, ktoré dala príroda tomuto miestu na Zemi, vsadili ľudia minula unikátne stopy svojho umu i talentu.

  Pred Sviatkom všetkých svätých sme sa zastavili v Spišskom Hrhove, dedine medzi Levočou a Spišským Podhradím v ktorej sme už v minulosti navštívili pompézny aj keď trochu schátraný Csákyovský kaštieľ s anglickým parkom, ktorý vtedy ešte slúžil ako domov mládeže a park bol v rekonštrukcii. Prešli sme na Spiši unikátnym renesančným klenutým kamenným mostom zo 16. storočia, aby sme sa dostali k dominante obce, ranogotickému kostolu sv. Šimona a Júdu, ktorý na seba už z diaľky upozorňuje svojou vežou nesúcou všetky znaky takzvanej Spišskej renesancie.

Tento architektonický spôsob vyjadrovania je jedinečný a charakteristický pre celú oblasť východoslovenského Spiša. Zvonice, veže-kampanily s typickou výzdobou štítkovej atiky  na vrchole, s biomorfnými, alebo geometrickými tvarmi a obiehajúcim farebným, alebo čierno-bielym sgrafitom. Pôvodne bol kostol dvojloďový, ale v roku 1708 ho ťažko poškodil požiar, ktorý zničil aj pôvodnú vežu. Renovácia potom už podstatne zmenila kostol i vežu oproti ich pôvodnej podobe. Namiesto dvojloďového chrámu ostal jednoloďový 24 m dlhý, s hviezdicovou klenbou, z čoho polovicu zaberá 8 m široké sanktuárium, s trojbokou apsidou a dvojpoľnou krížovou klenbou. Loď kostola je zaklenutá sieťovou klenbou.

   Keď sme sa približovali ku kostolu, už z diaľky bol pozorovateľný ruch v jeho okolí. Miestne ženy a dievčatá upratovali a zdobili kostol pred prichádzajúcim sviatkom. Medzi nimi pobehovala a zjavne dirigovala práce kostolníčka, ako som sa vzápätí dozvedel. Pocítil som príležitosť dostať sa do vnútra kostola a tak som oslovil pani, ktorá sa predstavila ako kostolníčka. Sama ponúkla prehliadku a ja som bol rád. Väčšina mobiliáru a výtvarnej výzdoby interiéru kostola je renesančno-baroková, ktorá si nesporne zaslúži pozornosť. Hlavný oltár v barokovom slohu je z roku 1964 s renesančnými prvkami. Je to jednoetážová architektúra s troma strednými nikami, v ktorých sú umiestnené plastiky Immaculáty.

Po stranách sú reliéfne emblémy zo života Panny Márie pokryté bohatou ušnicovou ornamentikou a 5 plastík svätcov. Pasofórium na bočnej stene hlavného oltára pochádza z 15. stor. Jeho otvory sa končia gotickým oblúkom a vrezávajú sa do malých fial stojacich vrchole vysokej zdobenej fialy. Vo víťaznom oblúku je pozoruhodná ranobaroková drevená kalvária z roku 1669 spočívajúca na  tráme z červeného smreku, pozostávajúca z ukrižovaného Krista a z plastík Panny Márie a sv. Jána. S gotickou architektúrou kostola kontrastuje veža, ktorú po spomínanom požiari obnovili už v štýle spišskej renesancie, ako poslednej ukážky tohto originálneho architektonického vyjadrenia.

Pani kostolníčka i ďalšie ženy nám s neskrývanou hrdosťou podávali informácie o histórii kostola a ja som im veľmi vďačný za ochotu a ústretovosť s akou nás prijali a povodili v kostole. Chvíľu sme ešte prenášali videné do štelajzní spomienok, aby sme ich mohli raz otvárať. Chvíľu sme sa ešte prechádzali po vlhkej tráve sadu okolo kostola, zdvihol som zabudnutú hrušku, prešiel prstami po drsnom murive obvodového kamenného múru a zdobných liatinových krížov, trochu ponakláňaných, ako by ich veky tlačili a prešli brankou smerujúcou von k fare. Otvor bránky bol nízky. Musel som sa skloniť. Pred vekmi, pred umom i pokorou, pred velebnosťou i krásnom, ktorého sme sa mohli dotýkať. Lebo pri jeho hľadaní ani tak nezáleží ako ďaleko zájdeme, ak máme preň otvorené srdce.

                      text, foto © Peter Krivda Soliwarski & https://www.spisskyhrhov.sk/