...tak sme tam sedeli na okraji chodníka, hinčovali nohami v prázdne nad strechami domov, vežami kostolov, ukazovali si kde sme už boli a kam ešte...a bolo tam šťastnokrásne...
....pred bránou do Starého Zámku sedeli dve staršie dámy a keď sme vychádzali, opýtali sa „v Zámku je to tiež takto do kopca ako tu ?“ a ukázali turistickými paličkami, ktoré mi mimochodom stále akosi pripomínajú lyžiarske palice a ich majitelia akoby niekde po ceste stratili lyže, smerom k úzkej uličke z centra mesta smerom sem k Zámku. Bola do kopca. Ale len jedným smerom. „Tak trochu, ale stojí to zato a je to tiež len uhol pohľadu, ktorým smerom idete. Mne sa to teraz zdá celkom dobre, keď idem v protismere dolu kopcom“. Ktovieako sa neveselili. „Veď máte paličky pomocníčky a lyže ostali dole na káve ?“ neodpustil som si. „Srandičky, ledva dýchame“ odpovedala jedna opierajúc sa lakťami o kolená. Ale v očiach mali radostno. „Ale vraj dostali z eurofondov peniaze na vyrovnanie mesta do roviny“ pokúsil som sa ešte. So zdvihnutým obočím pozreli na mňa a spoločne spustili „Múdri i hlupáci mníšky a prasiatka tá naša púť je tu na zemi prikrátka, načo sa pechoriť načo sa trýzniť, láska je aj tak ten najlepší business. Všetci sa zídeme raz v jednej posteli, budeme mŕtvi a tak strašne dospelí.“. Na chvíľu som onemel, ony v sede s roztiahnutými rukami urobili úklon akoby sa klaňali natrieskanej Madison Square Garden. A tak som aj ja predviedol úklon galantného francúzskeho svetáka z Troch mušketierov a pomyselným klobúkom zakrúžil pred sebou s jednou nohou ľahko zasunutou dozadu.
Tých vôni romantického kúzelna, historického skvostna je niekedy až nadmieru a tak si ho treba podeliť aby nezovšedneli. Ako hovorieva s láskou báječný spisovateľ Anton Hykisch, „chodievam sem načierať len po hrstiach, aby sa nerozsýpalo...
text, foto © Peter Krivda Soliwarski