Ján Hlavatý v MG Galérii, Považská Bystrica /23. 10. – 22. 11. 2019/

Ján Hlavatý  predstavuje jednu z najpodstatnejších osobností súčasnej slovenskej výtvarnej scény snáď bez prívlastkov abstraktnej, alebo expresívno figuratívnej, lebo to sú len barličky pre radoby poznanie či pochopenie.  

   Už vstup Jána Hlavatého do výtvarného diania na Slovensku, alebo lepšie povedané vtedajšieho Československa na začiatku osemdesiatich rokov , teda po absolvovaní Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave je poznačený razanciou a odhodlaním vytvárať si vlastnú, osobitú a originálnu cestu. Študoval v ateliéri prof. Jána Želibského z ktorého profiluje veľký okruh minulých absolventov, ale aj súputníkov Hlavatého ako vynikajúcich výtvarníkov.

     Od jeho prvej výstavy snáď dva, alebo tri roky po štúdiách vo foyéry Lekárskej fakulty a potom neskôr samozrejme v dôležitých galérijných inštitúciách na Slovensku I v zahraničí prináša do maľby v našom prostredí veľmi silnú expresivitu a gestickú “divokosť” /k tomu termínu sa ešte vrátim/ na jednej strane a na strane druhej až prekvapujúcu citlivosť a lyrickú poetiku. Keď som vyššie poznamenal, že Ján Hlavatý si od počiatku razí svoj osobitý prejav, svoju výtvarnú reč, tak v tom kontexte je zrejme nutné poznamenať, alebo uviesť niektoré tézy o jeho tvorbe na pravú mieru. V prvom rade kontexte s maľbou je Ján Hlavatý v mnohých prípadoch označovaný ako predstaviteľ abstraktnej maľby, čo je pravda len z časti. Jeho prejav nie len vychádza, ale priamo používa figuratívne elementy ako podnety, ako podstatné východisko pre definitívnu kompozično-obsahovú skladbu.

     Ak vieme v autorových obrazoch nájsť určitý konkretizačný znak, ak vieme vysledovať určité figuratívne vodítko, tak možno hneď vo vedľajšom obraze sa nám to stráca v spleti akčných, gestických ťahoch štetca. Ale podstatou cesty, alebo reči Jána Hlavatého je figuratívne východisko v tom najširšom slova zmysle a jeho abstrahovanie, áno až do absolútna. Ale prosím, našou diváckou “úlohou” nie je pri daných obrazoch vyhľadávať konkretizačné znaky figuratívneho podtextu, ale a to je dôležité, pokúšať sa vstúpiť do obrazov Jána Hlavatého. Pokúšať sa s ním komunikovať jeho rečou. To, že v ploche obrazu vyhľadáme akýsi punkt konkrétneho, alebo konkretizačného poznania, ešte neznamená, že sme prečítali celú vetu. Je to len znak, maják, podaná ruka, ktorou nás maliar Ján Hlavatý chce voviesť do iných priestorov, iných svetov, iných dimenzií. Preto aj metóda, ktorou sa vyznáva má mnoho polôh, ktoré sú ovplyvnené vnútorným stavom, rozpoložením, ale aj potrebou vložiť do kompozície, do výpovede podnet pre vzájomné prepojenie v “rozhovore”, pre lepši pochopenie toho, čo tak nutkavo nám potrebuje predať.

    Aj preto, alebo hlavne preto nachádzame v obrazoch Jána Hlavatého vedľa seba horúčkovité gestické ťahy štetcom v živelnej expresii vedľa jemných poeticko-lyrických, impulzívne údery a vrstvenie farieb, vedľa tichých až zvnútornených valérov, eruptívne výbuchy farebných kontrastov vedľa až monochrómnej intimity. Farba ako fenomén je doménou a tvaroslovným prvkom. Je stavebným materiálom aj priestorom pre snívanie. Ešte by som chcel poznámku k určitým spojitostiam Jána Hlavatého s dobovým vývojom v výtvarnom umení koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov. Tvorba Jána Hlavatého je v tom období spájaná s vtedy novou tendenciou a umeleckým prúdom tzv. “divokej maľby” a postmoderny ako takej.

    Je zrejme potrebné poznamenať, a teraz sa vrátim k skôr uvedenej vete, že pojem “divoká maľba” bol do nášho priestoru implantovaný skupinou vtedy mladých výtvarníkov z ktorých sa dvom podarilo vďaka šťastnejšej konštalácii dostať do slobodnejších krajín na západ od nás a v rámci študijného pobytu nájsť tam vtedy kulminujúci prúd “divokej maľby”. Ján Hlavatý s touto generačne o niečo mladšou skupinou aj určitý čas vystavoval a možno aj preto je jeho tvorba stotožňovaná s divokou maľbou, alebo dokonca ako ovplyvnená týmto prúdom. Je nutné dať na pravú mieru skútočnosť, že vyjadrovací spôsob tak vlastný protagonistom “divokej maľby” síce môže byť porovnateľný s maľbou Jána Hlavatého, ale a čo je dôležité, že táto výtvarná reč je Hlavatému vlastná už dávnejšie pred aj vycestovaním spomínaných výtvarníkov, konkrétne do Talianska. A tak áno, v tom čase paralélne idú v československom prostredí prúdy tzv. divokej maľby a originálny maliarsky prejav akademického maliara Jána Hlavatého.

     Ján Hlavatý teda v skutočnosti predstavuje jednu z najpodstatnejších osobností súčasnej slovenskej výtvarnej scény snáď bez prívlastkov abstraktnej, alebo expresívno figuratívnej, lebo to sú len barličky pre radoby poznanie či pochopenie.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski, Jozef Gabaj, Vlad Vakov