Rómska Svadba

Rómovia sú prevážne veriaci kresťania a len niektorí z nich vyznávajú inú vieru. Viera pri Rómoch je o to silnejšia, o čo krutejší bol ich osud. Keď je človek zúfalý a nešťastný a nemá nikoho koho by požiadal o pomoc, obracia sa k Bohu.

Rómovia žili v osadách, kde vládol určitý rodový poriadok a platili pravidlá, na ktoré dohliadal tzv. richtár (vajda) osady. Ten tiež pripravoval a vykonával ohlášky. Bol to väčšinou jeden z najstarších mužov v osade, ktorý mal právo riešiť a rozhodovať spory. Každá osada teda mala svoj poriadok a to do doby, než sa Rómovia začali sťahovať za prácou a vidinou lepšieho života z osád do dedín a miest.

Rómovia mali zvyk, tento zvyk si do dnešných dní zachovali olašský rómovia,  hľadať nevestu alebo ženícha pre svoje deti už v detstve (deti boli zasľúbené rodom).

Nie je to nič neobvyklého. Stačí sa pozrieť do histórie ľudstva, kde králi, šľachta a bohatí ľudia týmto spôsobom chránili svoj rod a majetok. Rodiny sa od chvíle zasľúbenia detí správali k sebe navzájom ešte úctivejšie a s väčším rešpektom.

Rómovia považovali za šťastnú tú rodinu, kde vyrastalo viac deti. Keď mladej dvojici nadišiel čas k ohláškam, začala sa chystať svadba, ktorá bola a je u Rómoch veľkou udalosťou. Väčšinou Rómovia ponúkajú svadobným hosťom všetko, čo doma mali a boli ochotní sa aj zadĺžiť, len aby hostia boli dostatočne uctení a pohostení.

Svadba začínala v dome rodičov nevesty, ktorá sa pripravovala do svadobných šiat za pomoci slobodných dievčat (družičiek) a za doprovodu rómskych piesní, ktoré si dievčatá spievali. Keď bola nevesta upravená, mohol prísť do domu tzv. staršina s ženíchom. Bol to väčšinou krstný otec nevesty (kmotor), a ten mal morálne právo predať nevestu – svoje krstňa (kmotrenku) – ženíchovi. Za ženích sa postavili jeho rodičia a potom ostatní hostia. Staršina bol vo veľkej vážnosti a úcte. Predniesol reč k rodičom nevesty, žiadal o výjmutí z rodičovskej starostlivosti a s úctou ďakoval za doterajšiu výchovu a lásku a predal nevestu ženíchovi.

Je to krásny a dojímavý zvyk nielen pre rodinu, ale aj pre hostí. Slzy rodičov i nevesty sa zapili kalíškami slivovice alebo vína a mohlo sa ísť so všetkou slávou na úrad, potom do kostola, kde novomanželia odovzdali sľub Bohu, a až potom sa mohli považovať za muža a ženu. Tento obrad nie je u všetkých rodov rovnaký, existujú tu rodové i krajové odlišnosti. Podstata týchto zvykov je však rovnaká – láska a úcta rodiny k rodu, čo Rómov združuje. 

Atmosféru svadby si priblížime ukážkou z knihy rómskych rozprávok od Terézie Fabiánovej a Mileny Hübschmannovej nazvanej Čavargoš – Tulák.

„Svadba po starodávnu"

Keď sa mladí vrátili z národného výboru, prisahali si ešte raz po rómskom spôsobe. Starosta im zviazal ruky červenou šatkou, nalial ženíchovi do dlane pálenku a ženích dal sa napiť neveste, potom nalial starosta neveste a nevesta dala napiť sa z dlane ženíchovi.

Žite spolu ako tá čierna zem s čiernym chlebom. Neurobte nikdy druhému hanbu. A tak, ako Pánboh rozsvietil slnko, aby ste nikdy v živote nezablúdili a nezišli zo správnej ľudskej cesty.

Potom zase spustila hudba, družba obchádzala okolo s tanierom a svadobčania hádzali peniaze na tanier. Potom išli jeden po druhom s nevestou tančiť.“  

Po návrate z kostola bola pripravená svadobná hostina. Väčšinou sa chystala s príbuzenstvom aj niekoľko dní dopredu. Hudba, ktorú začali hudobníci aj pri príchode svadobčanov hrať, musela každého chytiť za srdce. Najskôr sa zahralo mladému páru a hromadne sa pripilo na lásku a šťastie. Po sviatočnom chode, kde svadobčania jedli z jedného taniera a nevesta kŕmila ženícha, sa nevesta vydala doprostred miestnosti, kde družba držal sito alebo klobúk a svadobčania si kupovali sólo s nevestou. Sólo považovali za česť.

Až potom začala zábava v plnom prúde. Odolať cimbalovej muzike a krásnym rómskym piesňam bolo a je aspoň pre rómske srdce zcela nemožné.

Jozef Kmeťo