"Malý" príbeh jedného róma

Inteligentný, šikovný, hudobne nadaný, spevák, gitarista, klavirista, vyučený, dvadsaťtriročný dobre vyzerajúci chalan s maturitou. Pracoval ako asistent pedagóga na základnej škole. Prax je taká, že asistenti končia s prácou v júni, v júli a auguste sa musia registrovať na úrade práce a pri troche šťastia v septembri môžu znova nastúpiť do školy. Je to absurdné, no presne tak to funguje. A čo v lete? Práve v čase prázdnin a dovoleniek ostať bez príjmu... Ako prísť k peniazom? Vraj v Česku sa dá slušne zarobiť, prečo teda neskúsiť šťastie?"Predpokladal som, že si dobre zarobím, splatím podlžnosti v banke, plánoval som ostať v Česku pár mesiacov a trochu si prilepším. Cestovali sme s kamarátkou Marikou, ktorej bratranec už pracoval v Škodovke v Mladej Boleslavi. Sľúbil nám zohnať prácu. Kúpili sme teda lístky, sadli do autobusu a ...Do Mladej Boleslavi sme dorazili v piatok, príbuzní nás čakali na stanici. Víkend sme trávili spoločne. Bratranec telefonoval majstrovi do fabriky a ten nám prácu vybavil. Nastúpil som hneď v utorok. Chceli vedieť, či som vyučený a vidieť moju zdravotnú kartu. Potom ma poslali na lekársku prehliadku. Lekár ma vyšetril, dal mi zdravotný preukaz, ktorý som odovzdal majstrovi. Spísal so mnou pracovnú zmluvu na dobu jedného roka. Platové podmienky boli šesťdesiatpäť korún českých na hodinu prvé tri mesiace - počas skúšobnej doby. Potom boli ochotní zvýšiť hodinovú tarifu o päť korún, ak budú spokojní. Robili sme osemhodinové zmeny, no ak si chcel niekto zarobiť viac, mohol robiť aj 'šestnástky', ale nie prvý mesiac. Boli tam aj Poliaci, veľa Rómov z celého Slovenska, z Michaloviec, Humenného, Trebišova, Prešova, Levoče, Košíc...Pridelili ma na konštrukčnú linku vozidla Fabia, na pásovú výrobu. Na železný rám konštrukcie som montoval strešné tesnenia. Nebola to veľmi ťažká práca, overovali si zručnosť, šikovnosť a rýchlosť. Potom ma preložili na 'malú bodovačku'. Robil som zvarové spoje zahorúca, napríklad na nárazníkoch. Nebolo to ľahké, hlavne prvý týždeň som mal čo robiť, aby som stíhal... päťsto kusov za osem hodín, dookola vždy to isté... Niekedy sme robili aj v sobotu, záležalo to na objednávkach, občas sa naháňali termíny dodávok. Vtedy som mohol za sobotu zarobiť päťsto korún na ruku a aj k výplate ďalšie peniaze.Marika dostala prácu týždeň po mne, zakladala rámy do robota. Majster, pod ktorého patrila, nemal rád Cigánov, ani Poliakov. Bol tým známy. Videl, že jej práca ide od ruky, ťahala aj šestnástky. Preložil ju z ničoho nič na celkom inú, dosť ťažkú prácu s laserom, ktorú však nie veľmi zvládala. Mala opuchnuté nohy, na rukách samé modriny. Bolo jasné, že ju chcel znemožniť a dosiahnuť, aby sama odišla. Prosila ho, že túto prácu nevládze, aby ju preložil späť alebo niekam inam. Majster ju odbil slovami, že si nesmie vyberať, kde ju dá, tam musí robiť a keď sa jej nepáči, môže odísť. Raz odišla z nočnej, lebo nevládala, bolo jej veľmi zle... Na druhý deň ju vyhodili. Aj z ubytovne musela odísť. Mohla ostať bývať, no musela by platiť tritisíc korún mesačne. Jej bývalý majster sa postaral aj o to, aby ju nevzali ani na inú prevádzku. Našťastie, našla si priateľa a ostali spolu. Majstri veru nejednali s každým rovnako. Otipovali si človeka, podľa výzoru aj úrovne komunikácie, podľa vzdelania. Mám pocit, že aj podľa farby pleti. Niektorých ozaj zneužívali. Zaradili ich rovno na šestnástky, aj keď ešte nemali ani na jedlo či cigarety. Majster im cigarety kúpil, ale len preto, aby išli makať. Myslím, že taký prístup je ponižujúci a od spravodlivosti, či zákonnosti má veľmi ďaleko. Zamestnávateľ si je vedomý, že nenarazí na odpor a nespokojnosť zamestnancov, lebo predsa oni chcú zarobiť a ťahajú jednoznačne za kratší koniec!

Pridelili ma na ubytovňu, bývanie bolo 'zdarma' pod podmienkou, že som mesačne odrobil aspoň dvakrát šestnástky a oni si z toho 'stiahli' svoj podiel. V tom bol celý fígeľ... Na izbe som bol spočiatku s Marikou, potom k nám pribudol jeden Čech - Peter, vcelku dobrý chalan. Izba bola trojposteľová so sprchou, chladničkou, varičom. Potom, keď Marika musela odísť, pridelili k nám staršieho muža zo Slovenska - z Michaloviec. Keď som ho uvidel prvýkrát, zľakol som sa. Celý potetovaný, doslova 'bezďák'. Nebol Róm, bol biely, volal sa Milan. Hneď v prvý deň sme sa rozprávali, povedal som mu, aké sú podmienky na ubytovni. (Zistili sme, že ho našiel jeden z majstrov na stanici. Spýtal sa ho, či by chcel robiť zvárača, a tak sa ocitol priamo v našej izbe.) Zo začiatku som si myslel, že je normálny, rozprával a komunikoval so všetkými, chodil do práce. Po čase sa ukázalo, že psychicky určite nie je v poriadku. Chvíľami si myslel, že je ešte v base na oddelení, zapchával ventilácie, vravel, že nás odpočúvajú... Bol dosť mimo. Rozprával o base, o tom, že raz nožom dopichal bratovu ženu, zavraždil ju. Sedel dvadsaťdva rokov v Leopoldove, ešte aj v Prahe za krádež. Aj so spolubývajúcim Peťom nám všetko jedno nebolo. Práve Peťo mu akosi ležal v žalúdku, často sa stávalo, že ho chcel biť. Mal som pocit, že predo mnou ešte má aký-taký rešpekt. Možno preto, že som hovoril po slovensky a poznal som niektorých ľudí, o ktorých hovoril. Akonáhle som odišiel z ubytovne, vyrýval a nedal chlapcom na izbe pokoj. Chodil s nožom k ich posteliam, provokoval. Stále mal nervy na Peťa, strelil mu raz pre nič - za nič facku, pritom Peter bol chlapec, ktorý by ani muche neublížil. Ostatní sa ho zastali, jeden ho sotil a pohrozili mu, že zavolajú majstrovi a vyhodia ho z ubytovne...Raz si u mňa priateľka zabudla ruksak s peniazmi i dokladmi. Na druhý deň sme sa stretli a išli sme pre veci na ubytovňu. Otvoril som dvere ... Po celej kuchyni bola rozliata káva, steny boli mokré v kuchyni aj v obývačke, na stole boli rozložené všetky veci aj dokumenty z jej ruksaku. Povedal som mu: 'Milan, ty čo robíš, nehanbíš sa, ty kradneš mojej priateľke veci?' Začal si vymýšľať, že tam boli iní ľudia a oni to spravili... Chlapci ho stiahli na bok, dohovárali mu, že to už prehnal, strhla sa bitka, on bol dosť agresívny. (Vo mne to tiež vrelo, lebo Milan už dlhší čas provokoval. Ja som sa ho ešte na začiatku zastával, dúfal som, že postačí, keď sa s ním porozprávam. Kradol, skákal do bitky, s nožom sa oháňal, no zaspávali sme v strachu.) Potom som ho chytil a vyhodil na chodbu aj s vecami. Povedal som mu: 'Volaj si komu chceš, tu sú svedkovia, videli čo robíš a buď rád, že nevoláme na teba políciu.' V ten deň sme sa s kamošom vrátili z práce okolo desiatej večer, pozerali sme telku. Pred polnocou zrazu z ničoho-nič, začali lietať kamene, balvany cez zavreté okná do izby. Vybil všetky okná a kričal: 'Ja vás pozabíjam, cigáni!' Neprestajne sa nám vyhrážal. Keď všetko porozbíjal, začal trieskať do sklenených vchodových dverí. Zavolal som na pomoc suseda, vyšli sme von. Keď som otvoril dvere, vybehol na mňa s nožom. Našťastie, vzal som od suseda panvicu a keď sa ku mne rozbehol, trafil som ho po hlave. Začala bitka, predsa sa nenecháme dopichať. Jedna pani povedala, že zavolá políciu. Nepustili sme ho, kým policajti neprišli. Vypytovali sa, čo sa stalo, odfotili našu izbu, aj kamene po zemi, rozbité okná. Milana vzali so sebou... Ďalšie tri dni sme boli bez Milana aj bez okien - na prízemí. Nemohli sme sa odtiaľ pohnúť ani na krok. Mali sme v izbe doklady, peniaze, televízor, DVD-čko, veci, no všetko... Tri dni sme čakali na nové okná. Prišli za nami majstri spýtať sa, prečo nechodíme do roboty. Vysvetlili sme im, čo sa stalo, že nemôžme nechať izbu bez okien na prízemí len tak. V tom čase bol Milan v nemocnici. Pod oknami sa schádzali čudní ľudia, bezdomovci, asi MIlanovi kamaráti, ktorí sa na nás chystali. Dohodli sme sa so Správcovou, že v noci budeme na izbe viacerí, lebo sme mali vážne strach. Ráno prišiel do izby cudzí majster, asi v mojom veku. Spali sme všetci. Tí, čo tam nemali byť sa zľakli. Neznámy majster prišiel priamo ku mne, zobudil ma... Neviem prečo, asi že som tmavší? Reval na mňa: 'Čo ty tu robíš, odkiaľ si, prečo si tu?' Vstal som, naštvaný, povedal som mu: 'Ty mňa chceš vyhadzovať z mojej izby? Ja som tu ubytovaný, toto je moja izba, nekrič, keď nevieš kto tu býva!' Neskôr sa to vysvetlilo.Popoludní prišiel z nemocnice Milan - celý obviazaný - vraj pre cigaretové papieriky. On však nelenil, vybavil si také potvrdenia, že nakoniec my sme jemu museli platiť odškodné - strhli nám peniaze z výplaty - a nás presťahovali do inej ubytovne, kde bola špina, smrad, jedna sprcha a jedna kuchyňka pre celú budovu. Dali nám podkrovnú izbu, mačky z ulice sa nám prechádzali po posteliach... Vrchol bol, keď som sa vracal večer z práce, otvoril som dvere, cudzí chlap s cudzou ženou na mojej posteli sexujú! Obaja potetovaní a ako som sa neskôr dozvedel, obaja basisti. Pýtal som sa ho: 'Čo tu robíš?' On na to: 'Mňa tu umiestnil majster ten a ten...tak sory, už sa to nestane, som nevedel...' Žena sa potom obliekla a odišla, no nemali sme s kamošom z toho všetkého dobrý pocit. Ďalší basista, nevieš, čo od neho môžeš čakať.Na druhý deň som sa rozhodol, že stačilo. Dám výpoveď a pôjdem domov. V kancelárii mi nechceli podpísať výpoveď, vraj musím odrobiť ešte dva mesiace. Dokonca majster, ktorý sa volal Nosek mi povedal, že vyberie deviatku a odstrelí mi hlavu. Otočil som sa, buchol dverami a odišiel som na prvý autobus - domov, na Slovensko. Výplatu za posledný mesiac mi neposlali, dodnes neviem prečo..."Čo k tomu dodať? Silná káva. Napadla mi Hamletova replika: - 'Niečo zhnité je v Dánskom kráľovstve.' To, čo hnije v našom kráľovstve a zrejme aj v okolitých krajinách je tolerancia, možno kvitne niečo iné. Kde sa v ľuďoch berie toľko zloby, neznášanlivosti a ešte mi napadá veľa cudzích slov, ktorými by sa všetko toto dalo pomenovať (rasizmus, xenofóbia...) Človek si chce zarobiť poctivo - prácou, veď to je normálne, tak by to malo fungovať. No tak potom? Kde je problém? Vo farbe pleti? Je možné, že odtieň pokožky môže spôsobovať toľko prekážok pri všetkých činnostiach, ktoré sú v živote bežné a nevyhnutné? Nevieme, alebo nechceme si tento pocit predstaviť?

Jozef Kmeťo

Autor článku: Jana Markov

Romale.sk