Deti biedy a smútku v duši...

Rómske deti žijú v nepredstaviteľnej biede, častokrát sú hladné, špinavé, žijú úplne odlišný život, ako iné deti. Ich bieda je plná až po okraj... Ale napriek tomu žijú svoj život plný snov radi, a pri svojej mame a otcovi by ostali až do konca svojej smrti, i keď často krát nemajú čo jesť a život v osade nie je ľahký.  V tomto článku sa však chcem zamyslieť nad jedným možným riešením detskej chudoby v rómských osadách. Mnoho krát som počul od rôzných ľudí tento názor "deti by som im pobral, dal do detského domova, a nezodpovedných rodičov do väzenia"...  Je to však naozaj štastné riešenie pre deti a rodičov? Podľa čoho by sme súdili nezodpovedných a zodpovedných rodičov? Je chudoba nezodpovednosťou?  Prosím pozrite si ukážku z filmu The Kid od Charlieho Chaplina, pri sledovaní tejto ukážky som si uvedomil, aké je krehké riešiť problém iného človeka, častokrát sociálny pracovníci a ľudia si myslia, že konajú pre dobro dieťaťa.... Je to však naozaj tak? ( čítajte ďalej) 

The Kid je pozoruhodný, ako prvý celovečerný film, komédia kombinovaná s drámou. Je to fim plný úsmevov, ale aj sĺz. Najslávnejšia scéna z tohto filmu je, ako tulák Charlie zúfalo bojuje o dieťa, ktoré chcú starostliví agenti zo sociálneho odboru zobrať do detského domova...  

Pri pohľade na túto dojímavú scénu, ak si odmyslíme grotesknú časť, som si uvedomil, že odlúčiť dieťa od matky, otca, súrodencov, nie je to najštastnejšie riešenie pre samotné dieťa a jeho rodinu.  

Áno, v rómskych getách je život veľmi ťažký, je plný zúfalých ľudských osudov, plný hladu, špiny a v mnohých prípadoch aj morálnych pádov...  Raz som napísal: "Na chudobe, česť netratíš..." Byť chudobný ešte neznamená byť zlým, nezodpovedným  človekom, alebo rodičom.  

V rómských kolóniách žijú aj rodiny, ktoré sú síce chudobné, žijú v chatrčiach, ale žijú svoj osud čestne, a deti vychovávaju síce v chodobe, ale s láskou. Pokiaľ sa v rodine nepridruží morálny úpadok, to znamená drogy, incest, a pod. ... Kto sme, aby sme súdili, čo je pre túto rodinu dobré a čo nie?  

Je naozaj dobre odobrať dieťa chudobnej rodine do detského domova? Najprv by sme si však mali definovať, čo je chudoba...

Podľa zákonov v ČR a v SR pojem „chudoba“ nie je legislatívne ukotveným pojmom. Pojem „hmotná núdza“(stav, kedy príjem občana nedosahuje životné minimum ustanovené predpisom), ktoré ustanovuje minimálne príjmové hranice pre jednotlivca alebo členov rodiny. 

Vysoká nezamestnanosť a stúpajúce životné náklady sa podieľajú na raste chudobných. Determinovaná je  hlavne etnickými aspektami (rómske obyvateľstvo). Chudoba na Slovensku a v Česku najviac postihuje deti a mládež. Podľa údajov z prieskumov, sú najchudobnejšie deti do 15 rokov, mládež do 24 rokov a mladé rodiny. Ale chudoba postihuje aj dôchodcov a starých ľudí.  

V 21.storočí radi veríme tomu, že pokrok vo vede dokáže zázraky vo všetkých sférach života, že zaistí blahobyt celému ľudstvu. Lenže toto platí v priemyselne vyspelých štátoch vysokou životnou úrovňou. Na svete sa dosýta najedia ľudia z troch. Tí ktorí majú to šťastie, že žijú v bohatých krajinách. Je to neuveriteľné, ale je to pravda.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Wikipedia o chudobe píše...

V dnešní době se díky medializaci pojem chudoba spojuje zejména s životními poměry lidí v rozvojových zemích a používá se pro stav, který nezajišťuje člověku základní podmínky pro důstojný život a uspokojení nejzákladnějších lidských potřeb. Je spojen se značnou hmotnou nouzí, nedostatkem potravin, nezávadné pitné vody, ošacení, špatné situace s bydlením, nedostatečným či žádným přístupem k základní zdravotní péči, vzdělání, ap. Důsledkem chudoby bývá chronický hlad, podvýživa, nedostatečná imunita nebo nevzdělanost, náchylnost k nemocem, vysoká dětská úmrtnost, nebo nízká střední délka života. Je stavem kdy jsou životní podmínky člověka v rozporu se základními lidskými právy. Z hlediska sociální politiky představuje chudoba jeden z nejobtížněji řešitelných problémů. Zároveň chudoba představuje jeden z nejvýraznějších motivačních prvků, kdy je motorem vzdělání, migrace obyvatelstva atp.

Toto hmotné pojetí chudoby, jakožto stavu zcela způsobeného nedostatkem peněz, se od konce druhé světové války stalo univerzálním a je takto pojímáno naprostou většinou vlád, mezinárodních organizací i obyvatel vyspělých Západních zemí.

Dnes nejpoužívanější klasifikací chudoby, vytvořené Světovou bankou, jsou hranice denních příjmů na osobu. Podle jejích odhadů žila v roce 2001 1.1 miliarda lidí ve stavu extrémní chudoby, tedy za méně než 1 USD na den. Za méně než 2 USD denně žilo ve stejném roce zhruba 2.7 miliardy lidí. Nejvíce chudých pak žije v Subsaharské Africe a jižní a jihovýchodní Asii.

V souvislosti se vzrůstajícím uvědoměním veřejnosti v Západních zemích dnes chudoba patří mezi nejzávažnější globální problémy lidstva. Celosvětový boj proti chudobě tvoří prostřednictvím Rozvojových cílů tisíciletí v současné době jednou z nejvýznamnějších součástí agendy mezinárodního společenství. Mimořádná pozornost je mu věnována i v mnoha vyspělých státech Evropy, USA i Japonsku.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Áno, chudoba nie je o slušnosti, či neslušnosti, ako mi niektorí čitatelia mojich článkov píšu....  Je to stav človeka, spoločnosti, v ktorej žije, a v neposlednom rade chudoba nemusí byť automaticky spojená s kriminalitou, či moralným úpadkom! 

No vráťme sa na začiatok môjho článku, ako som písal, niektorí ľudia vidia riešenie rómskeho problému (v rómskych getách), cez násilné odobratie detí od ich rodičov, mysliac si pritom, že to robia pre blaho detí... 

Riešenie „aborigénskeho problému"

Pôvodní obyvatelia Austrálie – známi ako „Australian Aborigines“ - priplávali z Ázie pred cca. 60 tis. rokmi z Indonézie, rýchlo sa prispôsobili miestnym podmienkam a rozšírili sa po celom kontinente. Zaujímavosťou je, že majú najdlhšiu kontinuálnu históriu kultúry na svete.

Áno, už si viem predstaviť niektoré komentáre k tomuto článku, aborigénci sú pôvodní obyvatelia Austrálie, zatiaľ čo vy "cigáni" ste paraziti a votrelci....  A práve preto som sa rozhodol ukázať tento príklad...  

Sydney je najznámejšie austrálske mesto, a napriek tomu, v blízkosti centra sa nachádza najväčšie geto aborigéncov. Život týchto pôvodných obyvateľov Austrálie sa v tomto gete nápadne podobá na život naších rómov v rómských getách a sídliskách na okraji naších miest a dedín. 

Napriek tomu, že aborigénci sú pôvodní obyvatelia Austrálie, "votrelcami" je v tomto prípade súčastná majorita Austrálie, ktorá sa dopustila najväčšieho útlaku pôvodných obyvateľov. Čo po tom domáci Češi a Slováci urobili počas tých niekoľkých storočí  s nami " votrelcami..."  Koľko hriechov má dnešná majorita na svedomí za to, v akom stave sa nachádza dnešná rómska generácia. No ale vráťme sa k riešeniu aborigénskeho problému...

 V dvadsiatom storočí sa k tomuto pridal ďalší fenomén "ukradnutá generácia". Princípom bolo oddeliť domorodé deti od ich rodičov, zničiť všetky rodinné väzby, vychovať z nich Európanov. Deti umiestňovali do rôznych zariadení po celej Austrálii, kde im klamali o smrti ich príbuzných, nemali dovoloné návštevy, vnucovali im náboženskú výchovu, prísny režim, boli fyzicky trestané a zneužívané. Podarilo sa im vštepiť len pocit strachu, zatrpknutosti, nedôvery, samoty a prázdnoty. Nútili ich správať sa ako bielych, ale nikdy sa tak ako k bielym k nim nesprávali a odmietali, že by sa tak niekedy mohlo stať. Vláda mala pre tento krok svoje dôvody.

Domorodcov považovala za hanbu krajiny, za zlých rodičov a preto bolo podľa nich najlepšie vytrhnúť ich deti z takého prostredia. Niektorí však považujú ukradnutú generáciu za dobrú vec, veria, že sa tak malo aborigénskym deťom pomôcť zlepšiť ich životné podmienky. Veď im bola poskytnutá strecha nad hlavou, jedlo, vzdelanie a vhodné prostredie na rast osobnosti. Možno to bolo aj ich prvotným úmyslom, lenže prípadov, kde sa vyskytovalo hrubé zaobchádzanie, nerešpektovanie práv jednotlivca, znásilnenia a oddelenie od rodín, bolo oveľa viac.

Násilne otrhnuté deti aborigéncov, dnes žalujú na medzinárodných súdoch austrálsku vládu a ľudí, ktorí majú na svedomí násilie spáchané na ich rodinách. 

I najlepšie riešenie problému, ktoré v danej chvili vyzerá ako to správne riešenie, sa časom ukáže, že to vlastne riešilo úplne niečo iné... Tým, ktorým to malo pômocť, nakoniec boli ešte väčšie obete, ako boli pred tým, keď boli obete chudoby a nezáujmu spoločnosti, spoločnosť sa začala zaujímať a zničla niekoľko generácií aborigéncov. 

Preto i tí, ktorí podobným spôsobom premýšľajú, ako riešiť  rómsky problém z najlepším svedomím, že by sa takto mohlo pomôcť rómským deťom, nech sa zastavia a trošku popremýšľajú... 

Verte mi, že chudobná rómska rodina, ktorá žije v chatrči z dreva a morálne nezlíhala, len je jednoducho chudobná, je štastná, že sú spolu...  U jedného stolu, keď budú sedieť a namáčať si krajec chleba do vody, budú štatnejší, ako keby mali plné taniere jedla, ale neboli by pri jednom stole....  Rómske dieťa je veľmi naviazané na matku a otca, a hoci by bolo najedené, v srdci by zomieralo za svojimi najbližšími.

Násilene otrhnuté deti od rodín v konečnom dôsledku nič podstatné nerieší... 

V živote Rómov mala rodina vždy veľmi veľký význam, dnes však mám iný názor na rómsku rodinu, už dávno neplatí pre rodinu, aj zomrieš... Zle je tomu, kto je chudobný, ešte horšie tomu, kto je sám (Odadženo mardo, so ačhiľa a čoro, oda mek goreder, so hino korkoro), hovorí sa v starom rómskom prísloví. Deti pre nás znamenali bohatstvo a šťastie, boli pre nás najväčším bohatstvom. Hovorievame - Nane čhave, nane bacht! (Bez detí nie je šťastie!)

Väčšina Rómov žije v biede, alebo na hranici chudoby. Nedostatok vzdelania, informovanosti a vedomostí ich rodičov, je príčinou nepredstavitelnej chudoby. Riešenie vidím vo vzdelávaní rodičov a detí.  Vážnym faktorom je aj nedostatočná komunikácia majoritnej spoločnosti s rómskym spoločenstvom na Slovensku a v Čechách. Do očí bijúca segregácia rómov na všetkých postoch spoločenského života... To všetko  prispieva k väčšej priepasti chudoby.  

Ale viete čo je najhoršie a zároveň odsudzujúce väčšinového obyvateľstva? Že chudoba nepozná rasovú nenávisť, či predsutky. Poznáte romány "Oliver Twist", či "Život Davida Koprfilda"?  Romány opisujú chudobu, ľudí žijúcich na okraji anglickej spoločnosti začiatkom 19. a 20. storočia, a neboli to rómovia. Chudoba opísana v týchto slávnych románoch, nesie také iste znaky, o ktorých som písal. Nedostatočná komunikácia, segregácia a izolácia, a nedostatok vzdelania boli hlavnými faktormi chudoby v Anglii začiatkoch 19. a 20. storočia. 

Mojím presvedčením je vzdelávanie, učenie bez rozdielu rasy, vierovyznania, či politického presvedčenia. Úcta človeka k človeku, a snaha pochopiť aj toho druhého, pomôže zničiť chudobu. Ale to je zatiaľ iba sen, ale aby sa ten sen stal skutočnosťou, treba niečo pre to urobiť... Prvým krokom je o tom písať, burcovať, a doslova prinútiť ľudí k zamysleniu sa... 

Jozef Kmeťo