Capo Crimine - "Boss zločinu"

Niektoré pramene uvádzajú, že slovo mafia pochádza z mahias, v preklade arogancia, opovážlivosť, chvastavosť. Mahias však môže znamenať aj odvaha alebo smelosť.

Je hlboká noc, sedím a rozmýšľam, či napísať tento príbeh... Keď ho budete čítať bude už deň, ale teraz je noc a ja tu sedím a rozmýšľam nad príbehom... Ako začať...?!

Pred 35 rokmi sa narodilo Jozefovi a Márii 11-te dieťa, bol to syn, dali mu meno Július. Jozef a Mária boli chudobní rómovia, bývali na východe Slovenska v rómskom gete pri obci Jarovnice. Jozef pracoval za socializmu ako robotník na stavbe, Mária bola doma pri deťoch, to čo Jozef zarobil vystačilo sotva na pol mesiaca obživy a tak si Jozef po verečoch privyrábal....  Jozef bol dobrý kartový hráč, najlepšie mu išiel žolík, ale hrať žolíka za peniaze v dobe socializmu? Nie nebolo to tak ľahké, chodieval hrávať do jedného starého domu- do pivnice.... Bola to taká socialistická malá herňa....  Viedol ju muž, ktorého prezívali "oko". Bol to veľký 180 cm chlap, mal plešinu a jedno oko mal zalepené, že vraj keď bol mladý, pracoval na píle, a raz pri práci, mu doska tak neštastne udrela do oka, že od vtedy naň nevidí... Jozef chodieval, hrať karty každý piatok v mesiaci, niekedy mu karta vyšla, inokedy nie, ale toho "nie" bolo viac....  Často krát Jozef prehral celú výplatu do haliera, pre Máriu to bolo veľmi ťažké obdobie, nemala dať čo jesť deťom, a tak chodievala po večeroch, keď dala deti spať, "birešovať", čo znamená  chodievala po gádžoch pýtať jedlo, či oblečenie pre deti...  Ale to čo dostala, bolo veľmi málo, sotva na jedlo pre 11 detí, aby sa deti najedli, ona často krát nejedla, bol to veľmi ťažký život.

Roky plynuli a z Júliusa sa stal muž, a z Jozefa alkoholik, ktorý mlátil Máriu vždy, keď sa napil....  Mária bola unavená a chorá a tak keď najmladší  Július dosiahol vek dospelosti, Mária zomrela.  Pre Júliusa to bola veľká rana do srdca, dlho sa s tým nevedel zmeriť. Po smrti Márie, Jozef úplne prepadol alkoholu, bola z neho troska...  Všetky deti sa rozutekali do sveta, dievčatá sa vydali a odišli, niektoré ale ostali žiť v osade, a žili podobný život ako ich matka Mária. Chlapci zase následovali osud otca, alkohol, drogy, fet boli ich budúcnosť.

Július ale nie, nechcel prijať osud cigána z osady a tak vo veku 19  rokov sa vydal na cestu do Bratislavy, písal sa rok 1992.

Bratislava bola začiatkom 90-tich rokov centrom organizovaného zločinu, toto prvenstvo jej ostalo aj dnes... Július bol mladý 19 ročný chlapec, nemal predstavu ako bude žiť, kde pracovať, ale jedno vedel, nechcel žiť v chudobe a prázdnym žalúdkom.

Prvé čo bolo, keď prišiel do Bratislavy, bolo že si začal hľadať prácu. Pamätám si roky 1993-1998, kedy na Slovensku bola viac ako 16% nezamestnanosť. Bola to doba, keď sa na jedno voľné pracovné miesto hlásilo minimálne 10 ľudí... 

Pre Rómov to bola doba z minimálnou šancou sa zamestnať, bola to doba, keď si zamestnávateľ mohol vyberať a samozrejme vo väčšine si vybral neróma.

Július nemal dokončenú ani základnú školu, a preto  nebolo možné nájsť si v tejto dobe prácu. Toho čo sa najviac bál, že bude žiť v chudobe a z prázdnym žalúdkom, začalo naberať na skutočnosti...

Jeden večer išiel sám okolo známeho bratislavského hotela Kyjev, v 90-tich rokoch to bolo centrum začínajúceho organizovaného zločinu, všimol si ho Edo, mladý 21 ročný róm, ktorý si cez deň zarábal ako "škrupinkár"...   Škrupinkári, boli známi tým, že obohrávali svoje obete o niekoľko pár tisíc korún denne.

Klasická hazardná hra s tromi škrupinkami a jednou loptičkou, hráč musí uhádnuť, v ktorej škrupinke sa nachádza mala loptička- gulôčka. Aby hráča navnadili, zväčša jeden zo skupiny škrupinkárov, sa zahrá na náhodného hráča, ktorý akože má štastie v hre, a nahlas sa teší z výhry, aby tak navnadil iných okoloidúcich ľudí ku hre...  No ten náhodný hráč, už také štastie v hre nemá, a končí to tým, že prehrá aj svoje vlastné "nohavice" ....

Edo oslovil Jula, videl že je chudobný a hladný, kúpil mu jesť, a medzitým sa vypytoval na Júliusov život. Neviem, ako a čím ho Július "očaril", ale jedno viem... Július začal pracovať pre škrupinkárov, naprv ako náhodný hráč, ktorý vyhráva, a neskôr už ako "profesionálny škrupinkár".

Viete, čo to bolo pre chudobného rómskeho chlapca? Julo začal zarábať peniaze, veľké peniaze, začal žiť svoj život naplno, dovolil si kúpiť čo len chcel, od oblečenia až po jedlo, na všetko mal...  Chlapec z geta žil svoj veľký sen o bohatstve, stal sa bohatým, do roka si kúpil nový byt, jednoizbový, ale bol jeho...

O rok už bol Julo známy škurinkár, ktorý dokázal obohrať hráčov o veľké peniaze. Všimol si ho vtedy veľký "boss", krstný otec bratislavskeho podsvetia, ktorý mu dal inú prácu a Julo sa nebránil. Dostal štyroch chlapcov a začal vyberať "výpalné"...  Z Jula sa stal onedlho popredný člen skupiny, stal sa obávaný výpalnik, nemal zľutovania z nikým, a to imponovalo tým "najvyšším" z organizovaného zločinu.

Písal sa rok 1997 a popredný člen bratislavského podsvetia, boss všetkých bosov, bol zastrelený.... Hovorí sa, že to bola pripravovaná vražda, na ktorej sa podieľal aj Július.... A 6. februára 1997 boss bosov odložil všetku opatrnosť. Pravdepodobne ho na stretnutie vylákala osoba, ktorej dôveroval (Julo patril k osobám, ktorej tento boss dôveroval)... Sprevádzal ho iba jeho ochrankár a osudná schôdzka so smrťou sa odohrala na pravé poludnie na parkovisku pred bratislavským hotelom Holiday Inn na Bajkalskej ulici. Krátko po príchode bossa s ochrankárom sa dostali do paľby neznámych útočníkov. Ešte sa stihli rozbehnúť smerom k Holiday Inn a takmer tam našli úkryt. Pred očami hotelových hostí ich však prenasledovatelia dostihli. Povzbudzovali sa pritom po slovensky výkrikmi „Už ho doraz!“. 
Oboch padlých v tejto mafiánskej bitke pochovali na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. Na pravoslávnom pohrebnom obrade za tridsaťtriročným bossom všetkých bosov  sa okrem najbližšej rodiny zúčastnilo aj niekoľko sto predstaviteľov podsvetia z celého Slovenska. Na znak smútku na priečelí jeho obľúbeného hotela Danube viala čierna zástava...

Július sa stal okamžite druhým najdôležiteším človekom bratislavského podvetia, od roku 1997 až do 2008 riadil všetky obchody dôležite pre bratislavské podsvetie...

V roku 2008 sa však začalo nad Julom "zaťahovať". Zle zorganizované obchody stáli bratislavské podsvetie niekoľko miliónov ... Súdne procesy z mafianskými bossmi a ich prisluhovačov, ochromili mafiu, Julius sa musel stiahnuť...

Jeho posledný obchod bol, keď na prakovisku pre hotelom kde začínal, čakal na jedného poskoka, ktorý mal priniesť 1,5 milióna korún, poskok prišiel, no ako mu dal tašku plnú peňazí, vybehla proti nemu polícia a Júliusa zatkla.

V máji 2009, bol Július odsúdený za vydieranie, 13 vrážd, marenia spravodlivosti, spolčenia na spáchanie vrážd, nezákonné hazardné hry, vydieranie, daňové úniky a úžera, bol odsúdený na 25 rokov, trest si odpykáva vo väzení Leopoldov....  K nízkemu trestu prispelo to, že Julo bol ochotný vypovedať a dohodnúť sa o vine a treste...

Ja si však myslím, že skutočný trest ho len čaká, vie to aj on, jeho deň odplaty za zradu len príde... Viem, že je na to pripravený, doslova povedal: "Narodil som sa ako chudobný chlapec, nemal som čo jesť, chcel som iba byť jedným s tých, nad ktorými sa neohrňuje nos, nevyšlo to... Ľutujem iba jedno, že som siahol na životy iných, ale keby som nesiahol ja, siahli by oni na ten môj...  Život neoklameš..."

Jozef Kmeťo