Slúžil som v armádach štyroch štátov / 25. /

Tento príbeh vznikol na základe mojich  rozhovorov s otcom, ktoré som si zaznamenal a teraz ich reprodukujem na tomto blogu: Počas 2.svetovej vojny otec slúžil ako vojak v Maďarskej kráľovskej armáde, Nemeckej, Americkej a v 1947 

                          roku narukoval do Československej armády.

                          Dobré počasie nám prialo a tak telefónna linka je už pod lesom, ešte zopár kilometrov a máme hotovo.  Veliteľ jednotky nás pravidelne chodil kontrolovať bolo to väčšinou koňmo i keď mal ľavú ruku chromú zvládal to bravúrne.. Veľkostatkár veliteľovi pridelil zo svojej stajne jeho najobľúbenejšieho žrebca, ktorým brázdil okolie. V prípade nepriateľských lietadiel mal snahu sa držať remízok a lesa. To čo zažil s týmito šestnásťročnými chlapcami ho naučilo nepodceňovať nič. A preto prvý rozkaz po príchode na farmu znel, všetko zamaskovať a zbytočne sa nezgrupovať. Že predsa len jeden nálet na farmu bol nedával za vinu sebe a jeho jednotke. Takých náhod zažil počas vojny, najmä na východnom fronte spustu.

Dni sa predlžovali a počasie bolo opäť slnečné. No my už pod lesom sme nemali obavy z náletov. Neviem presne ktorý to bol deň, slnko hrialo už ako na jar. Každý si robil svoju prácu a tu  tlmený hukot lietadiel. Neviem koľko ich bolo a aké stroje to boli, ale musel to byť minimálne jeden ale viac rojov a pravdepodobne Thunderbolty, ktoré mali vo výzbroji aj letecké bomby a rakety.  Bol čas obeda a naše auto aj s poddôstojníkom nám doviezlo obedy. Feldwebelovi sme ukazovali nech zaparkuje pod les a potom sme spolu sledovali množstvo lietadiel smerujúcich na les a aj prvé detonácie. Toto bol nálet na letisko a koniec našej roboty.  Amíci predsa len vyňúrali letisko a teraz ho odstreľujú. Bolo počuť aj streľbu z dvojčiat protilietadlových kanónov, letisko predsa len nejakú ochranu malo, ale proti lietajúcim tankom nemali šancu.

Feldwebel dal rozkaz vziať všetky nástroje a nasadať: " Ide sa na letisko ! "  Po ceste sme vzali so sebou  prvú stráž, chlapci okolo devätnásť rokov boli z toho vyľakaní. Ani nám sa nechcelo nejako hovoriť. Ja som bol z kamarátov jediný, ktorý na letisku bol, takže zvedavosť mnou lomcovala ako to bude vyzerať po nálete. Ohromné výbuchy rakiet, bômb, rachot leteckých guľometov včítane zadymenia nás sprevádzali skoro až po prvú rampu, ktorá bola bez stráže. 

Letisko to bol jeden veľký komplex budov včítane kasárni perfektne zamaskovaný. Po príchode sa nám naskytol pohľad úplnej skazy, fakticky posledné Thunderbolty sa otáčali na spiatočnú cestu. Vysypali na zem všetko čo mali, vystrieľali do posledného náboja, veď prečo nie, boli kráľmi oblohy, Nemci vtedy už mali letectvo na pokraji krachu a tak so spojencami nemal kto bojovať. Všetko zadymené a mnohé budovy v plameňoch,  maskované Messerschmidty na priestranstve letiska skoro pod lesom do posledného horeli vatrou, tie v podzemných hangároch boli neporušené. Ošetrovňa ostala celá a tam aj sústreďovali zranených.   Povyskakovali sme z nákladiakov a rozpŕchli po letisku pomáhať kde sa dá. 

Hotová skaza, okolo budov ležiaci mŕtvi, zranení sa plazili a čakali na pomoc, všade v okolí horel les. Pracovali sme po dvojiciach a vojakov nosili k ošetrovni, kde nám  dali nosidlá, škrtidlá, obväzy, gázy, morfium. Toto bol masaker, ale vojna mala práve takú tvár. Boli sme z tejto skazy zronení, toľko mladých životov.  Ošetrovalo sa zaradom, kde bola čo len malinká nádej, tam sa z našej strany konalo. Jeden mladý dôstojník, črepina mu amputovala ľavú nohu sa neveriacky pozeral na svoj kýptik a plakal, noha sa ošetrila a dostal dávku morfia. Ďalší mladý vojak sa zmietal v bolestiach a vo svojom náručí držal vnútornosti, dostal injekciu proti bolesti, tu sa iné ani nedalo robiť, zaniesli sme ho na ošetrovňu.  Ďalší letec krvácal z hlavy, črepina mu strhla z hlavy skalp, krvácal a strašne bedákal, nič nevidel, iný zasa sedel na zemi a od bolesti kričal, pravá ruka mu visela  iba na koži. Predtým ako sme sa rozbehli zachraňovať letcov a letecký personál vyzliekli sme sa do košieľ, aby bol lepší pohyb, vykasali si rukávy. Z toho žiaru horiacich, dymiacich budov sme mali závrate, ťažko sa nám dýchalo, ale nebol čas na oddych bolo nutné, čo najskôr pomáhať zraneným. Toto trvalo asi dve hodiny, dávali sme dokopy zranených a teraz bola rada na mŕtvych. V tom čase došiel koňmo na zničené letisko aj veliteľ. Spojil sa s preživšími dôstojníkmi. Zvolal jednotku a všetkým udelil pochvalu: " Teraz bude nutné identifikovať mŕtvych, toto budete robiť v spolupráci so zdravými dôstojníkmi a vojakmi tohto útvaru. Jedná skupina ostane na mieste a druhá sa presunie do mestečka na cintorín vykopať hroby. "  Naše družstvo ostalo na letisku.