Tichý, lahodný šum bytia …

Pred dvoma desaťročiami, ako mama držiaca v náručí svojho prvorodeného syna, som rozmýšľala nad tým či existuje niečo, čo definuje život v hojnosti

V tých dňoch som bola v noci skoro stále hore. Môj syn mal sedem týždňov a každé ráno sa spoľahlivo prebúdzal okolo druhej na jedenie. 

Život išiel normálne, ale pamätám si, že tie časy boli krásne ale náročné zároveň. Dni sa javili ako kamene v rieke, nepohybujúce sa, zatiaľ čo sa všade naokolo rútil silný tok.

V obývačke sme mali podlahu z tmavého dreva. Drevené podlahy vŕzgali a jemne praskali. Sedela som a hľadela do tmy, rozjímala som  svojim obvyklým  spôsobom (bola som zvláštne roztržitá), držala som malého syna v zavinovačke, cítila vôňu jeho pokožky,  počula jeho pravidelné dýchanie, sériu pokojných nádychov a výdychov.

Možno sú tieto krátke nočné chvíle jadrom skutočného života a všetko ostatné – práca, svet, túžby, úzkosti – je toľko vrstiev zbytočného oblečenia. Ani neviem prečo, pohrávala som sa v mysli s  úryvkom z Jánovho evanjelia: „Ja som prišiel, aby mali život a mali ho v hojnosti.“ Rozmýšľala som,  čo je to vlastne život v hojnosti?

Možno je to naozaj tak, sedím v tme, držím svojho malého chlapca, uspávam ho, počúvam, ako sa hlboká noc ukladá a vzdychá okolo mňa. Prečo by mala hojnosť znamenať viac? Zrazu som si v polospánku spomenula na Eliáša z Knihy kráľov.  Akoby som našla dávno zabudnutý útržok myšlienky zapísaný na kúsku papiera. „Vyjdi a postav sa na vrchu pred Pána. Práve prechádzal Pán. Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení. A po zemetrasení oheň; ale ani v ohni nebol Pán. A po ohni tichý, lahodný šum.“

V tých dňoch som bývala dlho v noci hore a vnímala som tichý, lahodný šum bytia …