Žena vždy vie, čo je treba. Dokáže tancovať s dvoma srdcami a dýchať so štyrmi pľúcami, niesť v bruchu váhu dvoch svetov a porodiť život.
“Ale ako to spolu súvisí?” opýtal sa bezradne môj muž, keď som sa mu snažila vysvetliť, ako to, že sa cítim byť na výchovu našich detí sama, ovplyvňuje náš partnerský vzťah. V tvári sa mu zračila otázka: “Prečo miešaš hrušky s jablkami?!”
“Ale veď deti sú deti a my sme my!” povedal a čakal, čo poviem.
“Ja nemám šuflíkový mozog! V mojom svete všetko so všetkým súvisí!” odvrkla som podráždene.
Zostalo ticho, hádžem krátky pohľad na môjho muža, z očí mu čítam: “Prečo práve ja?!”. A je po debate. Našťastie, nie na dlho. Pokračuje o pár hodín neskôr a nesie sa už v úplne inom duchu.
Áno, ak by ste sa pozreli do mojej hlavy, naozaj tam nenájdete žiadne krabičky ani šuflíčky, ani žiaden iný nábytok. Myslím to, samozrejme, obrazne. A nenapadá mi ani žiaden iný ekvivalent, ktorý by najlepšie vystihoval, ako to tam asi vyzerá. No priznávam, že občas by sa mi niečo také zišlo. Pamätám si, keď som ako dieťa prišla k lekárke a vošla do predsiene ambulancie, kde ma už vítala sestrička. Tá spravidla nepovedala viac ako 4 slová: “Dobrý deň! Rok, meno?” Nasledoval škrípajúci zvuk koľajničiek ťažkej oceľovej zásuvky so zdravotnými kartami. Pár sekúnd a tá správna karta bola v mojich rukách. Aký poriadok, koľký systém! Hej, to je ono! Nedoriešený konflikt s manželom? Žiaden problém! Šup s ním do takej zásuvky, veď aj tak bude najbližšie tri dni pracovne odcestovaný. Problém potom vytiahneme, keď to bude aktuálne a doriešime. Dovtedy sa budeme tváriť, ako by sa nič nedialo.
Nechápte ma zle. Neznamená to, že mám v hlave prázdno. Verte mi, deje sa tam toho veľa. Napríklad: my ženy (netvrdím, že všetky) často zvádzame boj medzi tým, čo chceme my a čo sa od nás očakáva. Niekedy je dosť vyčerpávajúce čeliť tlaku okolia a neskĺznuť do napĺňania predstáv, ktoré majú o nás tí druhí, lebo potrebujeme cítiť prijatie. Často si spôsobujeme bolesť tým, že sa porovnávame s inými ženami. Niekedy sa strácame vo víre napĺňania potrieb iných a zabúdame na tie svoje. Pýtame sa: Som dosť dobrá? Som dosť pekná? Som dosť múdra? Som dobrá mama? Som dobrá manželka, dcéra, nevesta…? Stačí to? Nemala by som robiť viac? Má moja snaha nejaký zmysel? Všíma si to vôbec niekto? Aké miesto mám dať svojim emóciám, aby som nebola považovaná za citlivku, ale pri tom zostala sama sebou a zostala autentická vo svojom prežívaní? Čo ak sa nadobro izolujem od toho, čo mám rada, čo ma napĺňa, pre čo mám nadšenie a vášeň len preto, aby som “zapadla”? Aký priestor dať pri rozhodovaní intuícii, aby som neschytala nálepku, že som málo racionálna? Ako narábať s tak veľkým množstvom informácií? Ktorú možnosť vybrať a bude to tá správna?
Veľa otázok, množstvo podnetov. V závislosti od toho, v akej životnej fáze sa nachádzame, niektoré témy a otázky blednú, iné vystupujú do popredia viac alebo pribúdajú úplné nové.
To je taký rýchly stručný exkurz do mojej hlavy. Nehovorím, že všetky to tak máme. A s takouto hlavou – kde všetko súvisí so všetkým – si ja veselo chodím po svete. Vo väčšine prípadov viem, čo s tým? Viem si upratať a urobiť jasno v tom, čo sa so mnou deje, čo práve potrebujem a čo naozaj chcem? Za predpokladu, že mám na to čas, priestor a aspoň trošku energie. Viem, že v prvom rade to má byť moja poctivá vnútorná a vedomá práca, ktorej výsledkom bude vnútorný pokoj a možno ešte čo to navyše.
No, vieme byť voči vám, mužom, niekedy dosť nefér. Niekedy čakáme, že to vyriešite za nás. Že budete vedieť, čo potrebujeme, aj keď my samé sme na to zatiaľ ešte neprišli. A potom vás obviňujeme, že je to vaša chyba, že nie sme šťastné a spokojné. A to ozaj nie je fér. Možno sa pýtate: “Tak, čo tie ženy vlastne chcú? Ako sa v tom všetkom máme vyznať?”
Raz som sa spolu s deťmi vracala autom z bežnej dopoludňajšej prechádzky. Deti pripútané v autosedačkách, hladné, uzimené a unavené. Každé jedno malo potrebu svojím spôsobom dať najavo, ako inak by si predstavovalo danú situáciu. A do toho predo mnou prechod s chodcom a jeho odhodlanie prejsť na druhú stranu. Och, tí chodci, presne teraz sa musel rozhodnúť prejsť cez cestu! Nie dosť, že na predošlých troch semafóroch som stála na červenej! Brzdím, zastavujem, on prechádza. V strede cesty sa otočí a pozrie sa na mňa. Nie len tak hocijak, ledabolo, ale do očí a dá si pri tom záležať. Usmeje sa a kývne na znak, že ďakuje. Som ako omráčená, automaticky sa usmejem naspäť… až mám zimomriavky. Aké milé! Ako dobre to padlo! Nič, iba obyčajný ľudský úsmev a ďakovné gesto.
Stále to mám v pamäti. Netrvalo dlho a pochopila som, prečo ma to tak vzalo. Je to jedna z vecí, ktorú potrebujem. Aby ma niekto stretol, aby ma videl, aby si ma všimol… a povedal jednoduché a úprimné Ďakujem! Vidím ťa a vidím aj to všetko, čo robíš. Chcem, aby si vedela, že to vidím. A robíš to sakra dobre! Ďakujem!
A to je všetko? Pravdou je, že my naozaj vieme zvládať veľa vecí samé aj bez pomoci druhých. No… sem tam ponúknutá pomoc bez vyzvania padne veľmi vhod. Sú veci, a nie je ich zas až tak málo, s ktorými si niekedy nevieme rady a ozaj potrebujeme pomoc. Ba dokonca ochranu! Ochranu pred tým, pred čím sa samy ochrániť často nevieme. Pretože si myslím, že my, ženy, sme naozaj v ohrození. Ale čo nám vlastne hrozí? Kde číha to nebezpečenstvo? No, to keby sme vedeli… Kedysi to nebolo až také zložité. Žena proste povedala mužovi: “Zlatko, vonku pobieha akási divá šelma a bojím sa, že keď vyjdem von, tak mi odhryzne hlavu. Mohol by si s tým, prosím ťa, niečo urobiť?” V tomto prípade je to celkom jasné. Žena pomenuje hrozbu a požiada muža o pomoc. Ako má muž ochraňovať ženu, keď ani on, ani ona, nevedia, aké nebezpečenstvo jej hrozí? Ak si odmyslíme všetky možné podoby ohrozenia nášho života a zdravia, čo je to, z čoho máme strach? Alebo skôr, z čoho by sme mali mať strach a nemáme? Nie je pravda, že ženy sa boja viac ako muži. Rozdiel je možno len v tom, že sa bojíme iných vecí. Tak v čom potrebujeme vašu pomoc a ochranu? Asi každá v niečom inom. No, minimálne jedna vec hrozí nám všetkým: to, že stratíme samú seba.
Stretli ste niekedy v prírode vlka? Ja teda nie. Pretože vlk, ktorý má zdravé inštinkty, vycíti nebezpečenstvo a včas sa stiahne. Videla som však vlka v ZOO. Smutný pohľad. Spustnuté zviera, živoriace v bezpečí svojej klietky, závislé od ruky, ktorá ju kŕmi, stereotypne chodiac hore a dolu. Zviera, ktoré má s vlkom len málo spoločné a na slobode by dlho neprežilo.
Vlk v zajatí je obrazom ženy, ktorá to vzdala a zmierila sa s tým, že už bude len živoriť. Slobodu vymenila za klietku v podobe plnenia očakávaní a napĺňaní potrieb iných. Nestará sa o tie svoje, tá iskra už takmer vyhasla. Prestala tvoriť, jej sny a túžby sú preč. Zabudla na to, kým vlastne je.
To je to, čo nám hrozí. Ochráňte nás pred touto stratou pamäte. A ak sa už aj ocitneme v takejto situácii, pomôžte nám spomenúť si na to, čo nám dávalo zmysel, prinášalo radosť a chuť žiť. Niekedy je toho ozaj priveľa a my sa ľahko necháme zahltiť. Ochráňte nás pred preťažením a vyčerpaním, lebo my si častokrát nevieme povedať dosť…
Na začiatok by stačilo, aby ste nám “vošli do cesty”. My budeme musieť zastať, počkať a len sa tak chvíľu dívať. Na seba samú, na všetko, čo sa deje okolo… Počuť ďakujem by nám pomohlo opäť naštartovať a ísť ďalej. Smer si už budeme vedieť zvoliť. Starajme sa o seba navzájom, zveľaďujme a chráňme to vzácne v nás. Nech sa to nestratí a nevyhasne. A ďakujme. Ale tak naozaj a dajme si záležať.
