Láska príde vraj aj nečakane. Nedokáže čítať náš zoznam vlastností, aký by mal byť náš partner/partnerka. Srdce vie cítiť a milovať a tak je to správne.
Presťahovala sa do hlavného mesta, aby sa stala herečkou. V porovnaní s jej rodným malým mestečkom na vidieku sa veľkomesto pohybovalo závratným tempom. Všade boli húfy ľudí. Ľudia sa pohybovali hore-dole. Pripomínali jej splašenú zver. Stále sa za niečím hnali. Všetko bolo akoby farebné, ale popritom šedé. Videla ako bolo mesto plné príbehov, ktoré by tak rado niekomu vyrozprávalo. Staré budovy si prežili svoje. Boli také staré, poznali hádam každého v meste. Najprv v nich bývali rôzni ľudia a teraz ich zraňovalo, keď do nich ľudia neustále vchádzali a vychádzali z nich bez povšimnutia. Neexistovalo tu žiadne súkromie. Ani v metre, na chodníkoch alebo dokonca v jej novom byte. Zvuk sa šíril vetračnou šachtou, takže počula, čo sa deje v celej budove. Každý deň priniesol zvuky hlučných susedov, frustrujúce konkurzy a preplnené ulice mesta. Rozchod s priateľom bola tá posledná kvapka. Jedného večera sa rozplakala.
"Bože, všetko čo chcem je, aby ma niekto miloval!" vykríkla.
O niekoľko dní neskôr jej zavolal Karol, muž, ktorého iba krátko stretla na večierku, ktorý usporiadala jej suseda. Pozval ju von. Bola snáď jej modlitba vypočutá? Po úžasnom rande sa Karola spýtala, prečo jej z ničoho nič zavolal.
"Tvoja susedka počula tvoju modlitbu cez vetračnú šachtu a myslela si, že by sme vytvorili roztomilý pár."
A tak sa stalo. Rada by poďakovala susedke za roky, ktoré boli a sú jednou dlhou, vypočutou modlitbou a spoznávaním jeden druhého a samého seba, v ich lekcii ušitej na mieru - cez spoločný život.
