Možno si niekedy kladiete otázku: Prečo a pre koho to píšeme? Čo by sme tým chceli dosiahnuť? Naozaj si myslíme, že naše publikované myšlienky majú akýkoľvek vplyv na čitateľa?
Dá sa s istotou povedať, že v súčasnosti je viac spisovateľov ako kedykoľvek predtým v histórii. To je veľká konkurencia. Ale vážne, prečo píšeme? Prečo sa mnohí venujeme písaniu napriek čoraz obmedzenejšiemu rozsahu pozornosti širšej verejnosti? Nie je to tak, že by sme na tom zarábali veľa peňazí, ak vôbec nejaké. Čo nás motivuje ísť ďalej? Ako písanie pozitívne ovplyvňuje náš život a životy ľudí okolo nás?
Píšeme, aby sme boli plne nažive. Akt písania nás vtiahne do okamihu. Vidíme steblá trávy, počujeme ostré cvrlikanie ranného cvrčka, sledujeme, ako tieň putuje z jedného okraja dvora na druhý, zdanlivo prvýkrát. Písanie nám pomáha vytvárať umenie z každodenných, obyčajných momentov. S každým kúskom písania sme pozvaní vidieť svet z novej perspektívy. Chopíme sa príležitosti, aby sme sa uzemnili v uhle pohľadu, ktorý môže byť náš vlastný – alebo pohľadu novej postavy. Ten, kto dychtivo čaká, aby nás naučil niečo špeciálne o nás samých a našich potenciáloch.Písanie nám dáva nadbytok chvíľ, aby sme skutočne sympatizovali s človekom, preskúmali svet a poučili sa z príbehu spôsobom, ktorý nám pripomína, na čom v živote skutočne záleží. Písaním vytvárame hlboký rast našej mysle. Život v tvorbe je bohatý na pravdu a dobrodružstvá, ktoré oživujú naše bytosti.
Písanie nám dáva šancu zmeniť vlnu konzumu. Namiesto toho, aby sme viac spotrebovali, môžeme niečo vytvoriť. Namiesto podnecovania deštrukcie posilňujeme tvorbu. Nie je to vzrušujúce? Každý deň, keď priložíte prsty na klávesy, niečo vytvárate. A potom to kliknutím na tlačidlo môžete zdieľať so svetom. Ľudia majú v sebe zabudovanú potrebu urobiť svoju značku vo svete. Chceme priniesť nové veci do života, formovať veci do obrazu, ktorý máme v našich predstavách?
V tejto dobe nám môže písanie priniesť potešenie ďatľa, ktorý si do stromu vyhĺbi dieru, zahniezdi sa v nej a povie si, že toto miesto sa stane jeho útočiskom. Nepodceňujme ten dar, ak sa naozaj snažíme na papieri kreatívne opísať pravdu tak, ako ju vidíme, ako sme ju zažili a s ľuďmi, ktorí sú v našom vnútri a prosia nás, aby sme im pomohli vstúpiť do príbehu, objavíme tajomný pocit rešpektu. A kto vie? Možno náš text pomôže druhým, stane sa pre nich malou súčasťou riešenia ich problému. Nemusíme ani vedieť prečo a akým spôsobom, ale ak spájame tie najsprávnejšie a najpravdivejšie slová, aké v sebe dokážeme nájsť a snažíme sa zo srdca porozumieť a pomôcť, náš zámer bude žiariť na stránkach ako svetlo majáka. Majáky však nebehajú po pobreží a nehľadajú lode, ktoré by mohli zachrániť, stoja na mieste a svietia.
Jednoducho aj naďalej klaďme jedno slovo za druhé tak, ako ich počujeme v hlave, tak ako k nám prídu. Môžeme klásť slová ako tehly lenivý robotník na stavbe alebo ako umelec. Môžeme si z písania urobiť povinnosť alebo sa z neho môžeme tešiť. Môžeme písať, ako keby sme museli umývať riad, alebo k tomu môžeme pristupovať s gráciou Japonca, ktorý vykonáva čajový obrad - tak pozorne a nežne, až sa stratíme sami v sebe a zároveň sa nájdeme.
Prečo je vlastne dôležité tvoriť?
Kôli duši, kôli srdcu. Vďaka písaniu a čítaniu sa cítime menej osamelí. Knihy prehlbujú, rozširujú a menia náš pohľad na život: sú potravou duše. Keď nás spisovatelia prinútia potriasť hlavou nad presnosťou a pravdivosťou svojho textu a dokonca nás prinútia zasmiať sa nad sebou alebo nad životom, vrátia nám doň optimizmus, dajú nám možnosť tancovať, či aspoň tlieskať nad absurditou života namiesto toho, aby sme sa ňou nechali opäť raz zatlačiť do zeme. Je to ako spievať si na mori počas strašnej búrky. Nezastvavíte ju, ale spoločný spev pozdvihne srdcia aj ducha všetkých na lodi.
Život každého z nás je sám o sebe vzácnym príbehom. A každý z nás má neobmedzené množstvo príbehov, ktoré môže rozprávať.
Dúfam, že svoje príbehy rozpoviete.
