Otcova radosť je aj moja radosť

"Nádhera," povedal ocko a pozeral sa von dverami na terasu.Išiel som sa pozrieť, na čo sa jeho oči upierali.

Pozrel som sa von na dvor. Tráva potrebovala kosenie. Dve futbalové lopty zostali vonku. Musím pokosiť trávnik, kým vyzdvihnem deti, pripomenul som si. Ale čo presne otecko poznamenal?

„Nádhera,“ povedal o pohľade, ktorý sme predtým videli stokrát. "Milé."

Slnečné ranné lúče šľahali po trávniku. Rosa sa iskrila. Tušil som, že to je ono. Otec mal zvláštny vzťah k prírode. Vždy tam našiel niečo, čo ocenil. V diaľke lesknúcu sa oblohu. Vtáky poletujúce po stromoch. Pole s obilím vejúce vo vetre. Malé veci, ktoré som si sotva všimol, zaujali jeho fantáziu a naplnili ho radosťou. Bol taký odmalička.

Ale muž, ktorý sa teraz so mnou díval cez dvere na terasu, nebol ten istý otec, s ktorým som vyrastal. Vo veku 57 rokov mu bola diagnostikovaná Alzheimerova choroba s včasným nástupom. Presťahoval sa k nám a našim štyrom deťom. Tento otec zabudol mená a slová. Nenechávali sme ho doma samého zo strachu, že bude nervózny alebo bude mať nejakú nehodu.

Niekedy som mal pocit, akoby bol skutočný otec navždy preč, choroba mi ho vzala príliš skoro. Ale v tých chvíľach, keď stál na tráve a obdivoval slnko alebo pozoroval vietor fúkajúci medzi stromami, som vedel, že ten otec, ktorého som celý život miloval, je stále tam. Zatiaľ som otca nestratil úplne.

Nevenoval som si ten čas, ktorý si otec vždy našiel na sledovanie prírody. Zaneprázdnený program detí som bol upriamený na náš rodinný kalendár udalostí a návštev u lekára. Kým som sa nazdal, i tento deň ubehol ako voda a nastal čas vyzdvihnúť dcéru z poškolského plaveckého výcviku. Otec a chlapci išli so mnou autom. Moja dcéra vliezla dozadu s uterákom, vlhkým a páchnucim chlórom, šťastne sa rozprávala so svojimi bratmi, zatiaľ čo otec ticho sedel na sedadle spolujazdca.

Sledoval som cestu domov a premýšľal, že akú večeru manželka pripraví. Keby hneď dostala kurča do rúry, mohla by možno stihnúť zamiešať na moju milovanú dávku koláčikov na dezert. Syn Janko by mohol začať so svojím vedeckým projektom pri stole...

Otočil som volant, zabočil za roh a lapal po dychu. Cesta sa na tomto mieste krivila medzi dvoma jazerami. Zapadajúce slnko prerezalo cez vodu oranžový pás a všetko rozžiarilo. Išiel som po tejto ceste veľakrát, práve v túto dennú hodinu. Ako často som automaticky stiahol slnečnú clonu, aby som si chránil oči pred jasom? Dnes som to všetko vcucol do seba – slnko, vodu, oblohu. Scéna ma zasiahla ako blesk. Ten pocit bol taký nečakaný. Tak úžasné. Takže…

"Krásne," povedal ocko.

Toto vidí otec , pomyslel som si. Toto vidí neustále. Nakoniec som zazrel svet očami otca a bolo to nádherné.

V poslednom roku svojho života sa otecko presťahoval do zariadenia, kde mohol získať nepretržitú starostlivosť. Pri návšteve, čo sme robili každý víkend, sme sedeli na zadnej verande, kde bolo na stromoch kŕmidlo pre vtáky. Otec nás nie vždy spoznal a už nevedel povedať celé vety. Ale mohol pozorovať vtáky a vietor na stromoch. Kým sa vyhrieval na kráse  prírodného sveta, spomenul som si, ako slnko zapadalo na tých jazerách. Nepochyboval som o tom, že otec stále prežíval tú blízkosť prírody, ktorá bola jasne viditeľná vo svete okolo neho. Rovnako ako bol pre mňa jasne viditeľný otec, ktorého som miloval.

Otec je teraz preč, obklopený nevyspytateľnou krásou neba. Ale často ho cítim blízko, najmä na mieste, kde som prvýkrát videl cez jeho oči. Vždy, keď moje auto obíde zákrutu medzi dvoma jazerami, bez ohľadu na to, čo mi ešte napadne, pozriem sa sviežo a poviem: „Nádhera“. Otcova radosť je aj moja radosť.