Rodina nie je vždy pokrvná. Sú to ľudia vo vašom živote, ktorí vás chcú aj v tom svojom.Tí, ktorí vás prijímajú za to, kým ste. Tí, ktorí by urobili čokoľvek, aby videli váš úsmev, ktorí vás milujú bez ohľadu na to, čo sa stane.
Bol neskorý podvečer. Stmievalo sa. Zasvietila som svetlo a zapla naslabo rádio. Snažila som sa urobiť si pohodlie v nepohodlnom kresle.Hrýzla som jablko a čítala som si prednášky zo školy. Môj mentor bol práve v kantíne. Prebralo ma zvonenie telefónu.
„Linka dôvery, ako vám môžem po...“
„Asi som sa... stratil...“, ozval sa na druhej strane linky vyľakaný hlas malého chlapca.
Odhodila som nedojedené jablko, pohybom ruky odsunula zošit s prednáškami nabok a zbystrila pozornosť.
„Bývame v jednom vchode...som Mišo...robili ste v u nás v škole besedu... nechali ste nám číslo...“, povedal potichu.
Spomenula som si razom na nižšieho blonďavého chlapca, čo býval s rodinou na najvrchnejšom poschodí. Vždy ma pozdravil, keď sme sa stretli na schodoch alebo na ulici.
„Miško, mohol by si mi opísať, kde sa približne nachádzaš?“ hovorila som pomaly.
„Čo je v tvojej blízkosti?“
„Autobusová stanica“, odpovedal unavene.
Zrazu som dostala nápad, lebo stanica sa nachádzala sotva jeden blok od našej kancelárie.
„Počkaj ma. Sadni si do čakárne. Hneď prídem po teba, hlavne nikam neodchádzaj. Dobre?“
Schytila som kabát a rýchlo som si ho cez seba prehodila. V hlave mi preblesklo, že nejednám podľa štandardných postupov, ale napriek tomu som vybehla z budovy a skôr bežala ako kráčala na autobusovú stanicu. Stanica bola plná cestujúcich. Rozhliadla som sa. Miško sedel prikrčený na sedadle pri stene. Zobrala som ho za ruku a zaradila smer priamy – do kancelárie.
Bol už unavený, ale prehodili sme pár slov. Uvedomil si, že útekom nevyrieši to, čo ho trápi a že zdrhnúť nevedno kam a prečo je nerozumné a nemá to zmysel. Dohodli sme sa, že sa ešte neskôr porozprávame. Mal na sebe tričko s krátkym rukávom a kraťasy. Bolo už chladno a bol celý premrznutý. Dala som mu svoju mikinu, zabalila som ho do deky a uvarila mu čaj. Pokiaľ prišli rodičia, zaspal. Nebolo času na veľké vysvetľovanie, polo spiaceho syna si v náručí, zabaleného v deke, odniesli domov.
Vydýchla som si, ale nie úplne, lebo som už rozmýšľala, ako toto svoje netradičné riešenie vysvetlím svojmu mentorovi. Vo vzduchu som cítila možný prúser.
O pár dni zazvonil zvonček pri dverách nášho bytu. Otvorila som. Predo mnou stál Miško s mamou. Daroval mi ružu a slovo ďakujem. Pozvala som ich dovnútra. Pri káve mi Miškova mama rozpovedala celý ich spoločný príbeh.
***
S dvojičkami Michalom a Michaelou sa spoznali cez dcérku Zuzku, s ktorou chodili do základnej školy i na atletiku. Prosto boli to jednovaječné dvojičky so všetkým, čo k tomu patrí. Ako by ich „jedna mater mala“. Obaja modrookí s blond vlasmi. Podoba fyzická, ale nie úplná povahová zhoda. U Miška prevládala viac citlivosť a spontánnosť. U Michaely bola typická vyrovnanosť a introvertnosť.
Najskôr ku nim chodili na víkendy či sviatky. Trávili spolu stále viac voľných chvíľ. Časom sa zblížili natoľko, že požiadali o ich adopciu. To sa však kôli rôznym nedoriešeným problémom zo strany ich biologického otca nepodarilo. Boli ale radi, že ich dostali aspoň do pestúnskej starostlivosti. Dvojičky získaných rodičov začali spontánne oslovovať oco a mama. Zdalo sa, že je všetko v tom v najlepšom poriadku, že si dvojičky zvykli celkom dobre. Aspoň si to mysleli. Dievčatko to malo vlastne jednoduchšie. So Zuzkou trávili spolu veľa času a tvorili dohromady akúsi pomyselnú väčšinu z ich súrodeneckej trojice.
Miška zamestnávali, teda okrem školy, tréningy futbalu. Ale s manželom si všimli, že sa začal do seba uzatvárať a strácať niečo zo svojej spontánnosti. Začal sa vyhýbať i obom dievčatám. Snažili sa mu viac venovať, ale zdalo sa im, že Michal to vôbec nevníma. Veľmi ich to mrzelo, ale nevedeli nájsť spôsob, ako si k nemu nájsť cestu.
Zhoršil si aj prospech v škole, nechodil na tréningy a dokonca zistili, že im zmizli aj nejaké peniaze. Nebola to veľká suma, ale to všetko nasvedčovalo tomu, že sa s Miškom niečo deje. Po jeho akcii na autobusovej stanici, ktorá chvalabohu skončila dobre, sa zdalo, že sa veci vylepšujú.
Raz popoludní prišla Miškova mama skôr z práce. Myslela si, že ešte nik nie je doma a tak rodinu prekvapí skvelou večerou. Zaparkovala a ovešaná taškami vošla do domu. V predsieni boli pohodené Miškove tenisky, bunda i taška. Položila teda nákup na zem a vyšla hore schodmi do Miškovej izby. Cez otvorené dvere videla, že sedel na posteli s očami zapichnutými na mobile. Keď vošla, strhol sa, vyskočil a začal nervózne strkať rozhádzané veci do šuplíka v bielizníku. Sadla si na posteľ. Miško prestal zberať veci zo zeme a pozeral sa i on na ňu. Chvíľu na seba len takto mlčky hľadeli.
Potom ticho povedala: „Miško, už dávnejšie som sa s tebou chcela porozprávať. S ockom si myslíme, že sa s tebou niečo deje. Vyhýbaš sa nám...Robíme niečo zle? "
Očervenel a začal kričať: „Nie, nie..., vy...vy ste dobrí...Ja mám zlé známky a vzal som vám prachy...Nechodím ani na tréningy....Nechajte si len Michaelu, tá je aj tak len so Zuzou a ja som pre ne vzduch ....A mňa radšej vráťte do domova, tam budem mať aspoň chalanov ...Načo som vám, keď som zlý...“
Pomaly sa postavila. Podišla ku nemu a zbadala, že má slzy v očiach. Pocítila, že je to dôležitá chvíľa.
„Vieš, každý si má možnosť vybrať aký bude... My s ockom sme si vybrali, že budeme dobrí... Tak sa ti snažíme ukázať, čo je podľa nás dobré a čo zlé. A vôbec nie si zlý, len trochu ... zmätený... Prepáč, že sme si to nevšimli. Rodina nie sme iba vtedy, keď ide všetko ako po masle. Ale aj vtedy, keď je niekomu z nás horšie. Aby sme mu pomohli... Ja aj ocko sme tu vždy pre teba a ľúbime ťa...“
Rozplakal sa a hodil sa jej do náručia. Pevne ho objala. Medzi vzlykmi dookola opakoval, že aj on ich ľúbi a nechce byť zlý, ale dobrý a nič iné si neželá len byť s nimi. Pocítila, že „ľady sa prelomili“, Miško si poutieral slzy a ponúkol sa, že jej pomôže urobiť večeru. Veľmi rád totiž pomáhal v kuchyni. Kým prišiel zvyšok rodinného osadenstva domov, večera voňala a stôl bol prestretý.
Ale hlavne Miško naplno pocítil, že je milovaný. Tiež pochopil niečo veľmi dôležité, že aj keď občas niečo zahapruje, tak stále je medzi nimi prítomná láska a vzájomná spolupatričnosť.
Nuž, niekedy sa musíme aj stratiť, aby sme sa znovu našli...
