Chcel by som si kúpiť jedlo, nepomôžete mi nejakými drobnými? Otázka, pri ktorej sa mnohí tvária, že nepočujú, prípadne od dotyčného odvracajú zrak, keďže najčastejšie sa ju pýtajú ľudia bez domova nevábneho výzoru.
Tento príbeh sa stal môjmu bývalému kolegovi.
Neznášam nakupovanie. Veď máloktorý chlap vybehne do nákupného centra, aby v ňom dobrovoľne strávil hoci aj dve hodiny. Ale potraviny nakupujem veľmi rád. Víkendový nákup v supermarkete býva časovo náročný. Manželka mala v sobotu narodeniny, tak som išiel na nákup v piatok. Väčšina ľudí hľadá zľavy a tie sa veľmi ťažko hľadajú v malých obchodoch s potravinami a už vonkoncom nie v regionálnych obchodoch.
Pred supermarketom sa celkom pravidelne pohybujú tí istí asociáli, väčšinou Rómovia mladšieho veku, často deti. Nepochybujem o tom, že mnohí sú "vycvičení dospelými" v taktike, povedzme to na rovinu, žobrania. Už nechcú peniaze ale potraviny. Poučili sa, vyznieva to dôveryhodnejšie.
Pri vykladaní tovaru z nákupného košíka do kufra auta podišiel bližšie jeden rómsky chlapec a slušne ma pozdravil. Bez klasického "daj vám Pán Boh stokrát zdravia". Ako to robí väčšina. Povedal že je hladný a či mu dám nejaké jedlo.
"Aj mlieko s rožkami by mi stačilo," dodal.
Keď som si ho premeral od hlavy po päty, bol úplne inakší ako ostatní. Oblečenie bolo síce skromné ale čisté, vzhľad upravený, učesaný, ruky mal čisté. Po pár sekundách očného scanu ma teda presvedčil. Keďže som nemal nič navyše, zamkol som auto a vrátil som sa do obchodu pre mlieko i rožky. Pridal som mu k tomu aj chlieb, konzervy, nátierky, ovocie a niečo sladké. Záblesk radosti v jeho očiach ma uistil o správnosti môjho konania. Dali sme sa do reči. Veľmi ochotne mi o sebe niečo porozprával.
"Mám 16 rokov ( odhadoval som ho najviac na 14 ). Rodičia ma vyhodili z domu ako 11 ročného, nech sa starám sám o seba, už nie som malý, nebudú predsa živiť darmožráča. Starší bratia už dávno odišli z domu a túlajú sa. Otec aj mama pijú. Prepijú všetky peniaze. Zbili ma hocikedy a len tak pre nič. A ja nechcem byť ako oni. Chcem dokončiť školu, riadne pracovať a žiť ako ostatní ľudia."
Vychováva ho starý otec. Základná škola bola blízko ich bydliska. Dedov príjem dôchodcu ledva vystačí na skromnú stravu a na to, aby denne cestoval vlakom 30 km do školy, do susedného okresného mesta, kde navštevuje odborné učilište. Oblečenie si obstaráva v charite alebo občas si niečo kúpi v sekáči, ale na stravu neostáva veľa. Aj školské potreby sú drahé, o mobile môže len snívať, ale radšej sa naje.
"Hanbím sa za to, že to musím robiť takto, ale je to lepšie ako kradnúť. Ja chcem byť čestný človek. Aj dedo mi vždy hovorí, že čestnosť je viac ako všetky peniaze sveta".
Išlo to z neho celkom prirodzene. Vylúčil som tú možnosť, aby sa vzrastom nižší chlapec dôveryhodne naučil podať svoj životný príbeh bez zaváhania. Navyše ho podložil aj vizážou a nepohorel ani pri otázkach na školu, ktorú zhodou okolností poznám. Všetko sedelo.
Spýtal som sa, či dedo dostáva na neho nejaké výživné od štátu. Povedal, že nie. Lebo ho nemá zvereného do starostlivosti. Dedo to nevie vybaviť a ani nevedia, či má na to nárok. Keď on ide na úrad, tak ho neberú úplne vážne. A v toľkých papieroch sa nevyznajú.
Rozlúčil sa s úctivým poďakovaním za jedlo. Nenasmeroval si to k ďalšiemu autu, kde niekto iný vykladal nákup. Takto sa správajú tí ostatní špekulanti, ktorí možno s vyžobranými potravinami kšeftujú. Pobral sa smerom k mestu, zrejme domov, k dedovi.
Nič podobné sa mi ešte nestalo, rozhodne nie, aby sa 16 ročný chlapec postavil ku svojmu nie najľahšiemu osudu čelom, s takouto odhodlanosťou. Aj vo mne sa zobudilo odhodlanie mu pomôcť. A to nielen vtedy, keby som ho náhodou stretol pri "víkendovom nákupe". Keď bude aj on chcieť, určite ten svoj životný príbeh bude môcť posunúť k lepšiemu.
