Mží alebo mrholí v Čechách, Morave aj v Sliezku? A pozrieme sa na to ako mží na Slovensku.Dozviete sa, čo s tým má spoločné deda Komárek, Walda Matuška, Láďa Štaidl či Ľudmila Podjavorinská.
Keď neprší, aspoň kvapká či mrholí. Keď nemrholí, tak sa prevaľuje hmla, akoby obloha vyrábala na počkanie cukrovú vatu. Cyklistov, vodičov a chodcov však také konštatovania počasia asi nepoteší.
Kde v Česku mží a kde mrholí?
Dnes som trochu na rozpakoch. České slovo mžít všetci poznáte a asi používate. Ale jeho slovenský náprotivok mrholiť v českej hláskovej podobe mrholit používate snáď ešte častejšie. Overila som si to v korpuse češtiny písanej aj hovorenej. A potvrdzuje to aj Český jazykový atlas. Z mapy vyčítame, že mrholí v Čechách, na Morave aj v Sliezsku, zatiaľ čo mží iba v Čechách a na západnej Morave a naviac ešte na Prostějovsku. Etymologické slovníky nás poučia, že výraz mžít pochádza pravdepodobne od slova mha, čiže v dnešnej češtine mlha. Potom už nás neprekvapia nárečné varianty slova mží ako moravské mlží a západočeské hmlí alebo dokonca jazykolam v podobe mhlí. No len si to skúste vysloviť. Pritom sa toto slovo kedysi používalo v Čechách, na Morave aj v Sliezsku.
Pozoruhodné sú i dalšie nárečové výrazy pre mží, napríklad tie s významom ‚činit mokrým‘ ako kropí, prská, cmírá, siká alebo močí. Ale prosím pekne, močí v starom význame ‚kropí', podobne ako je to v ľudovej piesni Andulka konope močila, ktoré tak často rozveselí školskú mládež. (Súvislosť mi nedá nespomenúť na deda Komárka a jeho nespočetnekrát citovaný komentár daždivého počasia, ale to už sme niekde inde, pretože im tam nemžilo, ale poriadne… lialo.)
Keď počujem slovo mží alebo mrholí, spomeniem si na melódie piesní, ktoré k nim patria. Len spomeňte na Waldemara Matušku spievajúceho Mrholí, to vlkho padá k zemi, mrholí...či Ladislava Štaidla a jeho Mží ti do vlasů. Pravdepodobne v jave, ktorý slová mží alebo mrholí označujú, pociťujeme niečo poetické, že sa dostal do textov takých romantických piesní. Snáď že jemnosť mžení či mrholení korešponduje s nežnými citmi lepšie ako ktovieaký lejak.
Ako mží či popŕcha na Slovensku
Ono tam môže nielen mrholiť, ale aj drobno pršať alebo popŕchať s kúzelne dlhým r. Tomu by Česi rozumeli, ale nájsť sa dá aj všeličo zákernejšieho, trebárs goralsky nemrholí, ale šece. A kde sa vôbec to mrholenie vzalo? Slovenské mrholiť, české mrholit, ale aj napríklad slovinské mrgoléti s významom ‚hemžiť sa' alebo ‚mihotať sa' sa spoločne vzťahujú až k praslovanskému m?rgati - ‚mihotať sa'. Súvislosť je možné nájsť aj s ruským morgáť alebo ‚žmurkať'- ‚mrkat‘. Vo všetkom môžeme pozorovať ten drobný, jemný pohyb. Proti tomu pršať (na Trenčiansku cohniť) alebo prudko pršať (na Spišsku šurgac), to už je niečo celkom iné. A čo potom, keď príde lejak, prietrž, víchrica a krupobitie.
O slove mrholiť z pohľadu slovenského jazyka
Báseň Ľudmily Podjavorinskej pre deti Keď pršalo, mrholilo, žabiatko sa narodilo patrí na Slovensku k šlabikáru už niekoľko desiatok rokov. Sloveso mrholí, podriadené pravidelnému rytmu a veselému obsahu, tu vzbudzuje bezstarostný, radostný pocit. Básnici pre dospelých to slovo cítia, naopak, skôr melancholicky – Fero Lipka mrholenie umiestňuje v oku: V kútiku oka tichúčko mrholí… rovnako ako Valentín Beniak: Spomienky ľahšie prebolia, / mne suché oči slzou mrholia. No proste, aj chlapci plačú… Veronike Šikulovej ako prozaičke však mrholia jedovaté slová medzi manželmi a krúžia pod lampou, také narýchlo vypustené z úst, ako neomietnuté. Meteorológov zaujímajú pri mrholení mraky a miery. Mrholiť môže iba z istého druhu mraku a priemer dažďových kvapiek musí byť menší ako 0,5 milimetra. Ženy zaujíma pri mrholení prospešnosť pre pokožku. Cyklistov, vodičov a chodcov mrholenie, najmä mrznúce, nepoteší. Pre slovotvorcu je zaujímavé, ako sa to sloveso postupne flexibilizuje (asi ako my všetci) a – podľa korpusu – v posledných pätnástich rokoch je ochotné porušiť svoju dôstojnú integritu predponami za-, roz- a do-. Dokladov je poriedko, ale sú, takže občas trochu zamrholí, neskôr sa aj rozmrholí a konečne domrholí. Etymológ v slove vidí dávnu praslovančinu, potom súvislosť s ruským móroch ‚jemný dážď‘, vzťah ku gréckemu slovu brecho ‚postriekavam, máčam, zosielam dážď‘ a ďalšie väzby na slovanské jazyky. A ako to mrholenie prežíva kaderník, lekár, pilot, zdravotná sestra alebo kňaz? Neviem ako v Amerike a vo Francúzsku, ale na Slovensku a v Čechách približne rovnako a zároveň zo svojho uhla pohľadu. Keď neprší, aspoň mrholí…
Žiť do vlasov
Sloveso mžít, presnejšie, jeho neosobný tvar mží patrí k mojim prvým detským neznámym, nerozlúštiteľným výrazom, ktoré „hádame“ len z počutia. Ako tínedžerka som v slaďáku Ladislava Štaidla Mží ti do vlasů počula „Žíti do vlasů“. Táto skomolenina sa mi zdala dostatočne poetická a hlavne starobylo česká (žíti, nositi, prositi, kositi). „Žiť do vlasov“ mi s nasledujúcim textom když úsvit stříbří pláž dokonca dávalo zmysel – predstavovala som si, že Štaidl „zaobalene“ spieva o celonočnom plážovom láskovaní (čes. laškovaní), keď sa do vlasov zabára nos, tvár a žije sa iba nehou a vôňou milovanej osoby. Fakt, že ide o sloveso mžít (odvodené od slova mlha), ktoré znamená ‚drobno pršať, padať ako hmla, rosiť, siholiť‘, teda že ide o synonymum slovenského mrholiť aj českého mrholit, som zistila až oveľa neskôr pátraním v slovníkoch. A koľko odvodenín a nárečových variantov to české sloveso má (!) – rozmžít se, rozemžít se, mživě pršet, krajinu zamžil jemný déšť, neustále pomžívalo, hmlí, mhlí, mlholí se… (Hallerův Slovník synonymický z r. 1969). A vtedy mi svitlo („rozbřesklo“ sa mi) – když tě déšť, ten špatný kamarád, / do vlasů, do vlasů, za mě líbá… veď ten sluchový tínedžerský omyl nebol až tak ďaleko od podstaty veci!
