Mesačný svit

Tento príbeh je len jedným kúskom z mozaiky ľudských životov.Medzinárodné spoločensto,ktoré našlo prostriedky na záchranu finančného systému v období ekonomickej krízy,má i povinnosť pomáhať odídencom, ktorí sa ocitli v núdzi.

* * *

Tvoje oči vrhajú mesačné svetlo na cestu, po ktorej utekám, v hlbokej noci so svojou rodinou, preč od môjho domova, mojej ulice, môjho mesta a toho, čo bolo do včera mojou krajinou.

Počet osôb, ktoré sa dávajú na útek každý deň rastie. Je to ako snaha uchopiť niečo, čo sa pohybuje veľkou rýchlosťou. Každý má svoj vlastný príbeh. Každý veľa vytrpel, musel opustiť svoju komunitu, niekedy i rodinu, domy a majetok, teraz uteká bez ničoho a niekedy musí byť dokonca i svedkom toho, ako jeho rodina či priatelia zomierajú. 

Sú s nami aj iné rodiny. Prechádzajú na železničnú stanicu. V strachu, bolesti a neistote, že ich životy už nie sú ich. Môžu byť nakrájané, zamordované alebo vypálené v priebehu niekoľkých sekúnd. Aj keby nastúpili do toho vlaku a prišli by na miesto určenia v jednom kuse, boli by len kúskom toho, čím kedysi boli.

Kráčam. So sopkou v hrudi tam, kde bolo kedysi moje srdce. Moje srdce zostalo plakať na našej terase. Terase, kde sme sa stretávali pod mesačným svetlom. Keď mesiac osvetľoval noc. Vtedy si bola stále v mojej blízkosti. Aj mesiac, akoby v mojich dlaniach, bol stále na dosah.

Na chrbte nosím malý náklad. Je to teraz celý môj majetok. Pomôže nám to dostať sa k novému národu, ktorý sa stane mojím národom. A vybudovať nový život. Z trosiek života, ktorý bol vykorenený.

Vzduch je nehybný. Náhly poryv vetra prináša štipľavý dym. A narieka. Smútkom neznámych ľudí. Zo vzdialeného konca mesta, ktoré už nemôžem nazvať mojím. Pochybujem, že bude niekedy aj tvoje. Možno sú ľudia príliš otupení voči jeho objatiu.

Moja rodina sa pohybuje v hlúčiku. I tak som sám, medzi množstvom ľudí. Navzájom si zvierame ruky. Ako by sme mohli byť stratenejší, ako už sme? Môj otec, matka, bratia a sestry sú ostražití, každú chvíľu sa obzerajú späť a očakávajú, že zem, po ktorej kráčajú, ich pohltí.

Prekračujeme koniec cesty, okraj mesta a hranicu civilizácie za ním. Ale viem, že ma stále sleduješ. S očami rovnako suchými ako sú moje, s tak isto zlomeným duchom ako je ten môj a tvojím srdcom, ktoré sa snažíš utešiť myšlienkou na našu terasu.

Terasu, na ktorú sa už nikdy nemôžem vrátiť.

Všetko preto, lebo skupina ľudí so svojou ideológiou rozdelila národ. Nastalo utláčanie na výber ich strany; ťahanie imaginárnych vlákien, ktoré vytvorili, až kým nepraskli a rozbili úplne všetko. Napokon nastalo zametanie úlomkov pod koberec tmy.

Prešiel som až na okraj vodopádu, toho posledného miesta čo nás ešte spájalo. Potom som sa otočil, už ďalej neuvidíš škvrnu, ktorou som doteraz bol. Škvrna vstúpila do víru vytvoreného časom.

Stretneme sa ešte niekedy? Neviem. Ale kým budem žiť, nezabudnem na teba Yas...min...

***

Keď správa o odchode vašej rodiny z mesta nevyvolala v mojej rodine žiadne odozvy, vedela som, že sme nikdy nemali žiť spolu.

Vykročila som po schodoch na terasu, aby som ťa naposledy stretla. Bol si tam. Opustený. Spln mesiaca na nás doliehal. Neodvážil si sa ho chytiť, aby si mi ho dal.

Keď si vyslovil tri slová – „Yasmine, odpusť mi“. Môj svet sa okolo mňa rúcal, pomaly, jedna tehla za druhou. Nič si už nepovedal. Už nebolo čo povedať.

Odišiel si. S tvojou rodinou. Spolu s mnohými ďalšími. Musel si odísť od svojho národa, ktorý sa ti otočil chrbtom.

Nepozeral si sa späť. Až kým ste nedosiahli samý okraj vodopádu, odkiaľ ste sa už nemohli vrátiť späť. Nie v blízkej budúcnosti.

Dúfala som, že zostaneš v bezpečí. Keď si prechádzal troskami a vyhýbal sa vražedným davom, ktoré dychtili po krvi. Kým si sa natlačil do vlaku. Kým si nedosiahol za hranice.

Viem, že to bude pre teba ťažký život. Budete si musieť nájsť nové miesto, ktoré budete nazývať svojím domovom a novú prácu na podporu vašej rodiny. A nové prostredie na začatie vytvárania vzťahov, čo vás budú pripútavať k novej pôde, ľuďom a životu.

Prajem ti, aby si našiel niekoho, komu daruješ mesiac. Ak nie na terase, možno pri táboráku, kde sa budeš smiať sa a zdieľať svoje príbehy. A prosím, nezabudni na mňa.

Myslela som si, že sa na terasu už nikdy nevrátim. Ale toto je údel tých, ktorí zostanú. Musia znovu navštíviť terasy, domy a ulice, ktoré viedli k rozbitiu ich sŕdc na milión úlomkov. Aj keď črepiny prenikajú do ich duše.

Čas bude plynúť. Proti prúdu. Pre mňa.

Ale mladá žena nemôže žiť sama. Nie v tomto meste, nie v tejto krajine. Niet z toho úniku. Dúfam, že dovtedy mi narastie nové srdce.

Ročné obdobia sa zmenia a ja budem matkou detí. Dozvedia sa o tom, aké hrozné bolo naše rozdelenie a ako sa zrazu druhá komunita zmenila na „zradcov“, ktorí „museli byť vyhnaní“. Budú rásť s mojimi spomienkami vo svojich srdciach pre stopy, ktoré ste za sebou zanechali.

Keď narastú, poviem im – žiadny domov nie je zničenejší ako ten, kde sa bratia zmenia na nepriateľov.

Stále budem mať v srdci nádej. Nielen preto, že by som ťa chcela ešte niekedy vidieť. Ale čiara, ktorá nás rozdelila, sa raz rozmaže a nahnevaní človiečikovia sa nechajú ukolísať vo víre času. Možno nie za nášho života, ale raz...

Dovtedy ti chcem povedať, že som nikdy neverila, že mesiac môže byť iba môj. No nikdy som nepochybovala o tom, že si mi ho chcel darovať. Niektoré veci sú mimo dosahu čiar nakreslených človekom. To len mesačný svit sa zdá byť v noci nekonečný.