Keď sa niekedy rozptyľujem obavami či domnienkami a myseľ divoko letí, spomeniem si na tento príbeh.
„Marta pozve Ježiša do svojho domu a zamestnáva sa ako hostiteľka, zatiaľ čo jej sestra Mária sedí pri Ježišových nohách a počúva každé jeho slovo, lebo ako často dostaneme takúto príležitosť? Počuť Ježiša hovoriť v našom vlastnom dome. U Marty narastá mrzutosť. Pripravuje jedlo, varí, upratuje, spríjemňuje miesto a jej sestra Mária iba počúva a nepohne ani prstom. Marta je roztržitá. Robí si starosti. Je plná odsudzujúcich myšlienok a pochybností. Nakoniec sa sťažuje Pánovi: „Nezaujíma ťa, že ma moja sestra nechala robiť všetku prácu samú? Povedz jej, nech mi pomôže.“ Ako zareaguje Ježiš? „Marta, Marta, znepokojuje ťa a rozptyľuje ťa veľa vecí; je potrebná len jedna vec. Mária si vybrala lepšiu časť, ktorá jej nebude odňatá.“
Nie je nutné stotožňovať sa s vierou alebo náboženstvom. Je to vlastne klasický príbeh, ktorý sa odohráva aj v našom každodennom živote. Vždy, keď si naň spomeniem, identifikujem sa s Martou. Koniec koncov, veď niekto musí robiť aj prácu. Ako by sa niečo urobilo bez takých ako Marta?
Ale nie je to len o práci. Ide o to, čo sa nám odohráva v hlave. Naše starosti, naša roztržitá myseľ. Nie sú to iba naše starosti, ktoré trvajú. Jednu starosť totiž vystrieda ďalšia starosť a ďalšia a ďalšia. Nie je im koniec. Ten diabolský kolobeh. Ale počúvať. Byť pozorovateľom aj vlastnej mysle (ja sa priznám, že nie vždy to dokážem).Keď to robíme, znova a znova a znova, každý deň, v tichu nájdeme tie najlepšie odpovede. A ticho lieči. Potom sa dokážeme stíšiť aj v hluku.
Ako vieme, ako počúvať? Musíme na chvíľu opustiť našu stranu Marty a držať sa Márie. Zastaviť sa, pustiť sa a vzdať sa sebaidentifikácie a len počúvať a pozorovať. Ideálna sa zdá kombinácia oboch.
V našom živote potrebujeme nájsť rovnováhu práce a odpočinku. Máme pracovať tak, aby nás práca nezničila. Dôležite je uvedomiť si: som pracovníkom a nie otrokom práce. Žijeme v uponáhľanom svete, niekedy musíme podávať výkony v rýchlom tempe atď.
Potom v nás možno zostava pocit prázdnoty, nespokojnosť a únava. Niekedy to môže byť aj opačný extrém. Čítala som, že činnosť, ktorá sa nerodí z počúvania, ktorá nie je týmto počúvaním neustále živená, sa ľahko mení na rozrušenie, na stres a potom pohlcuje všetku našu energiu, všetok záujem. A to až do tej miery, že strácame zo zreteľa cieľ, zmysel všetkého, čo v živote robíme alebo nerobíme.
Celý deň zhltneme mnoho myšlienok a večer sme vyčerpaní, bez toho, aby sme si našli chvíľu na seba. Aby sme si položili otázku, či to, čo a ako robíme je pre nás dobré a prospešné? Realita versus teória? Každý má asi svoju vlastnú odpoveď.
Našli ste už pokoj v duši?
Kde ho nájsť a udržať iste niekto tuší.
Keď sa končí doba ľadová a prichádza leto,
čo romanticky čaruje a vie to.
Všetky zlé mráčky idú preč,
údivom strácame reč.
Svet nie je rozprávka,
snáď len nevylúštená krížovka.
