Nikdy neviete, kedy sa chladný, jarný deň zmení na niečo teplé a slnečné. A to bez vplyvu úradu na reguláciu sieťových odvetví.
Celý minulý týždeň som nemohla prestať myslieť na pláž. A hovoriť o pláži. (Ak ste jednou z tých úbohých duší, ktoré som prinútila diskutovať o mnohých zázrakoch morského pobrežia, ospravedlňujem sa!)
Moje rozprávanie o pláži bolo inšpirované počasím, ktoré sme mali v meste a ktoré sa líšilo od úvah ako - „neodvážiš sa nechať chladný dom“ až po - "a čo dážď a tvoje vlasy" - "nikdy ti to neodpustia". Cez to všetko som si nemohla pomôcť a snívala som o lete na pláži. Dni strávené oddychom na pláži a rozjímaním nad ďalším kornútom so zmrzlinou.
Tie dni sú ďaleko. Ale v stredu minulého týždňa, keď sa počasie konečne umúdrilo, som skočila do šance prejsť sa vonku bez dáždnika. Počas chladného, jarného počasia v meste som si naozaj nebola istá, kam ísť, až kým sa mi nevynorilo nábrežie a prístav. Je to len kúsok od centra a hoci vonku bolo chladno, zdalo sa mi, že ma to volá.
Čím viac som chodila, tým lepšie bolo počasie. Kým som dorazila do prístavu, slnko už naozaj svietilo. Pri vode som zbadala rampu, ktorá zrejme viedla na slnečnú terasu. Vyšila som po nej a bola som ohromená výhľadom, ktorý ma privítal. Mohutný tok rieky a mosty v celej svojej kráse. Po celej terase boli strategicky rozmiestnené stoličky Adirondack, aby zachytili scénu ako z pohľadnice.
Urobila som si pohodlie na jednom z kresiel, potom som si vyložila nohy, na minútu som zavrela oči a užívala som si slnko. Vtedy som si uvedomila, že robím presne to, čo by som robila, keby som bola na pláži. Ibaže, samozrejme, mala som na sebe veľký nadýchaný kabát a v dohľade nebola žiadna zmrzlina!
Napriek tomu ma tá myšlienka napĺňala šťastím. Nikdy neviete, aký zázrak vás čaká po búrke. Ako plážový deň uprostred chladného počasia, uprostred pracovného dňa a uprostred mesta.
