Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna MHD...

Asi to každý poznáme.  Iba málokto sa vyhne cestovaniu hromadnou dopravou. Ak nemáme auto, lietadlo alebo vrtuľník, tak sa musíme nejako dostať do školy, práce, k lekárovi alebo kam potrebujeme. 

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna MHD. Väčšinou je to stále rovnaké. Nastúpime, zvezieme sa, vystúpime a ideme si svojou cestou. Veľká časť populácie má MHD spojenú s dopravnými prostriedkami narvanými na prasknutie, v ktorých nielenže si nesadneme, ale ani sa nedostaneme k niečomu, čoho by sme sa mohli aspoň pridržiavať. Na druhú stranu nám v prepchanom "emhádečku" reálna šanca pádu ani nehrozí, pretože sú na seba ľudia často natlačení tak tesne, že okolo nás tvoria prirodzenú protipádovú bariéru. Aspoň si hneď ráno pretiahneme svaly. Jazdou ranným MHD si zároveň bystríme zrak, pretože veľká koncentrácia ľudí dáva vreckovým zlodejom mnoho príležitostí na čin.

A tak namiesto toho, aby sme boli na začiatku dňa pozitívne naladení, máme náladu skazenú už od rána. Je teda zrejmé, že MHD zvyšuje množstvo stresových situácií, ktorým sme denne vystavení. Bohužiaľ, sa mu ale obvykle nevyhneme. Jednou z možných alternatív je chodenie pešo, avšak pokiaľ bývame na okraji alebo mimo mesta a cestujeme do centra, tak to pre nás nebude ten najschodnejší variant. A vlastná doprava býva počas špičky často komplikovanejšia ako tá hromadná. Väčšinou nám teda nezostáva nič iné, ako cestu v MHD nejako prežiť.

Keď sa rozhliadneme okolo seba, koľkokrát zbadáme naozaj nevšedné veci a hocikedy vypočujeme aj bizardné útržky cudzích koverzácií. Tekanie očami medzi cestujúcimi a počúvanie cudzích rozhovorov obvykle býva prijímané skôr s istou nevôľou. Hlasné telefonovanie, ale prepočuť prosto nejde. Môžeme zvoliť aj úplne opačnú taktiku a svoje okolie ignorovať. Úplnú ignoráciu docielime zavretými očami a hlasnou hudbou v slúchadlách, avšak pokiaľ stojíme, zatvárať oči nie je ten najlepší nápad. Hlasitosť treba mať len tak vysokú, aby sme dobre počuli mená zastávok. Môžeme si myslieť, že cestu poznáme ako svoje topánky, ale koľkokrát sa do nejakej melódie tak ponoríme, že si ani nevšimneme, že už sme dávno prešli našu cieľovú stanicu. Výborným zabijakom času a zároveň strojom, ktorý nás prenesie z otravného interiéru MHD niekam inam, je čítanie. Úplne ideálnym spoločníkom na cesty je čítačka, ktorá sa zmestí do vrecka a nemusíme  sa zbesilo prehrabávať v obsahu nášho batohu či kabelky. Ak sme zástancami klasických tlačených kníh, ideálne budú paperbacky formátu A6, ktoré naše vrecko tiež dobre pojme.

V tento deň, som cestovala neskoršie, autobus nebol taký preplnený, iba niekoľko ľudí stálo. Asi dva rady predo mnou sedel zrejme študent tmavo čiernej farby pleti. Keď videl nastupovať tehotnú ženu, vstal, aby jej uvoľnil miesto. Ešte ju ani nestihol upozorniť, aby si sadla, a situáciu už využila mladá slečna. Drzo si sadla na uvoľnené miesto. 

Na to sa študent otočil, pristúpil k mladej slečne a povedal:
“Prepáčte, ale uvoľnil som miesto tejto pani.“
A ukazoval na  tehotnú ženu. Slečna zdvihla zrak a pohŕdavo povedala:
“V mojej krajine sa vzdáva úcta ľuďom ako ja.“
Študent pohotovo odpovedal:
“A v mojej krajine sa jedia ľudia ako ty.“

Všetci sa začali smiať a venovali študentovi potlesk. Slečna sa nezmohla na odpoveď, celá červená sa postavila ku dverám a na najbližšej zástavke vystúpila.