Karavány

Život plynie, tomu nezabrániš. Nie včera, nie zajtra. Ale práve teraz. Aj keď psy brešú, tak karavána ide ďalej.

Do diaľok tiahnu zas karavány duší,
vyhnanstvom vonia túžba odveká.
Veriac, že dôjdu, v oázach pokľaknú si
v modlitbách, čo im piesok odrieka.

Potom tam v tieni odtrhnú pár datlí,
každý si odloží tu najkrajšiu.
Pre horkosť v ústach tie plody nezosladli.
Do clivých piesní srdcia vyplačú.

Nocou sa pohnú, keď rozblýskané hviezdy
do očí hádžu kúsky jantáru.
Aj zajtra pôjdu, až kým sa púštny prach
nezadrie do ich popraskaných rúk.

Tak tiahnu ďalej ako doráňané kone,
ktorým ich osud ťahá opraty.
A ďalšie duny, modlitby, vrásky, vône,
na ďalšie bôle lepia záplaty.