Zisky nacionalistických a populistických strán sú odpoveďou na európske smerovanie nielen v otázkach vojny, ale aj zelenej politiky či migrácie.
Francúzsko a Nemecko ako dve líderské krajiny Európskej únie dostali od svojich voličov v eurovoľbách poriadnu nakladačku. Pre Macrona a Scholza, hlavných podporovateľov Ukrajiny, ide o dlhodobo neprehliadnuteľný trend vlastných obyvateľov. Priepasť medzi nimi a politikmi sa opäť zväčšila. Kyvadlo vychýlené liberálno-progresivistickým smerom sa nevrátilo v Európe do normálu. Očakávane sa vychýlilo na druhú stranu. Princíp kyvadla. Zisky nacionalistických a populistických strán sú odpoveďou na európske smerovanie nielen v otázkach vojny, ale aj zelenej politiky či migrácie.
Výhra progresívcov na Slovensku je príliš tesná, než aby sa dala považovať za fatálne víťazstvo. Rozdiel necelých 50-tisíc hlasov medzi PS a Smerom ukazuje, že nie je čas na silné reči. Rozdelení Slováci sa potrebujú naučiť spolu žiť. Vo voľbách sa vyrovnali s tými, aj vďaka ktorým sa dnes Slovensko nachádza v neutešenej ekonomickej, sociálnej a obrannej situácii. Neúspech hnutia Igora Matoviča, Naďových Demokratov a Gröhlingovej SAS je dôkazom, že volič si pamätá. Že má rany, ktoré sa po vyčíňaní Matovičovej vlády ešte stále nezahojili.
Slovensko odmietlo politických krikľúňov a buričov. Mohli by sa z toho poučiť nielen politici. Revolúcie a revolucionári vždy nakoniec požerú sami seba. Ak budú permanentne volať po záchrane, nakoniec sa im prihodí to, že ich nebude mať kto zachrániť. Ako toho klauna, ktorý pred cirkusovým šapito kričal: „Horí“. Nikto nehasil. Okoloidúci vedeli, kto to kričí.
Mali by sme všetci vážiť veľké slová o ohrození demokracie a orbanizácii Slovenska. Mikuláša Dzurindu nemožno považovať za prívrženca súčasnej vlády. A práve on ich v rozhovore pre denník Štandard označil za „ľavicovo-progresivistické naratívy, ktoré sú nielen nepravdivé, ale aj kontraproduktívne“.
Rovnako iný politický matador Ivan Šimko priznáva, že má celkom rozdielnu víziu Slovenska ako Robert Fico. No súhlasil s ním v tom, že v demokratickom štáte je nevyhnutné pre svoje politické predstavy získavať hlasy voličov. Presviedčať o nich ľudí, s ktorými tu žijeme:
„Ak nám niečo naozaj všetkým škodí, tak to je to, čo pápež František nazýva skartačnou kultúrou. Lebo je to vlastne antikultúra, ktorá chce, aby nám niekto, kto nám nevyhovuje, nezavadzal. V politike si nemusíme vyznávať lásku, ale bolo by dobre, keby sme sa dokázali rešpektovať aspoň ako ľudia.Vidieť v tom druhom na prvom mieste človeka, až potom príslušníka niečoho a niekoho.“
Výsledky európskych volieb sú príležitosťou zistiť, nakoľko sú Šimkove slová zrelé. Nakoľko sme dozreli my sami. Nakoľko dozrela Európa.
Potrebuje prehĺbiť vzťahy s politickými elitami. Nie priepasť, ktorá sa každým rokom až doteraz medzi nami zväčšovala. Ľudia sú preťažení úlohami, tempo života je prirýchle a nemáme priestor spracovávať emócie. Ľudia potrebujú ovládať svoje emócie a pracovať s nimi. Najmä v politike by autority mali ísť príkladom a byť pre ostatných vzorom v kontolovaní emócií a práci s faktami.
V psychológii existuje takzvané „akceptujúce odmietnutie“, kde uznáme kvalitu súpera, ale zároveň vieme vyjadriť nesúhlas. Počuli ste niekedy toto v politike? Už dlhé roky sme nepočuli politika, ktorý by toto povedal.
Mali by sme pomalšie rúcať starý svet. Dať mladým šancu byť šťastnou generáciou. Bez povinností, iba s právami, s ktorými sa hystericky oháňajú, ňou nikdy nebudú. Lebo sloboda je súlad oboch. Mali by to vedieť. Mali by sme im to hovoriť. V ich aj v našom záujme vo svete, kde si zdravie nekúpiš a smrť nepredáš.
