Čo si naozaj myslíte o Vianociach? Veríte biblickému príbehu? Asi každý podľahne ich kúzlu, či ich už považuje za spoločenský, rodinný alebo náboženský sviatok.
Premýšlam o slove, ktoré sa stalo telom.
Rozjímam. Kedysi veľmi dávno,
asi pred dvetisíc rokmi,
Panna počala
a svet povedal: Waw!
.
Keď vidím vianočnú hviezdu na oblohe,
už sa nepýtam - kedy, ako alebo prečo.
Ten anjel hore mi to pošepkal.
Jeruzalem. Kto? Emmanuel?
Idem sa otvoriť začiatku nového
a pozdraviť toho malého chlapca.
Má veľký úsmev? Dobre. To je radosť.
Jeho veľkosť je v nádeji? To je pokora.
Svetlo tohto sveta dorazilo k nám všetkým.
Nezabúdam na to pri vianočnej večeri.
.
Veríme? Musíme veriť? Nevidíš?
Máme svetlo aj tmu. Hojnosť aj biedu. Vojny.
To, čo sme nikdy nevybojovali v našom svete.
Pokánie? Má zmysel?
Musíme sa modliť? Môžeme vyhrať? Ako?
Skutky už nevezmeme späť.
Odpusť nám hriechy.
.
Na Štedrý deň zvony zvonia, prinášajú nový život.
Tento raz už poznám slzy, ktoré plačem.
Lebo viem, že niekto výnimočný ich našiel.
Potom mi dal svoj život a lásku.
A ja som to považovala za samozrejmosť.
.
Sľúbil mi svet, aj keď vedel, že občas to nezvládnem.
Sladkosti a ruže boli moje, nepochybne.
Zahrala som to zle, ale pochopila správne.
Žiadne ďalšie hry, je čas ísť ďalej.
Žiadne ďalšie bezsenné noci a tá istá stará smutná pieseň.
Radosť a láska môžu zaplniť môj život.
.
Opäť je tu čas roka, keď ruky na mraze chladnú
a detské oči sa všade smejú.
Položím zlatú hviezdu na svoj strom,
pretože domov a rodina je tam,
kde sa srdce cíti najlepšie.
Je jedno, či je to v maštali alebo v paláci.
.
.
Ďakujem Milanovi Krajňákovi za súhlas so zverejnením fotografie fragmentu jeho sochy, z jeho verejne prístupného fotoarchívu: https://www.facebook.com/profile.php?id=100011780433224&sk=photos_by
