Ležala som na rozpálenej streche a oberala som čerešne. Na strechu sa liezlo pohodlne – po rebríku, ktorý mi pridržiaval z jednej strany môj svokor a a z druhej strany môj manžel. Môj otec liezol ako veverička po ostatných konároch čerešne. Jediný netrpel strachom z výšky čerešňových konárov. Iba musel dávať pozor a zlomené konáriky dával do svojich vrecká, aby nepadali dolu a neboli materiálom dôkazným o tom, že tú úbohú čerešňu oberá nešetrne. Zároveň som v pravidelných intervaloch dostávala informácie o tom, na ktoré konáre mám dávať pozor a čo všetko by som mohla zničiť. Ani jedného by som na strom, alebo na rebrík, alebo čokoľvek čo je vo výške viac ako pol metra od zeme nedostala. Hore som bola spokojná, nikým nerušená a nado mnou bol naklonený konár ovešaný čerešňami.
„Tú strechu by bolo treba natrieť“ ozval sa odspodu môj najdrahší. Tvárim sa že som hlboko sústredená na oberanie čerešní.
„Nie je problém, kúp farbu.“ S plnou pusou čerešní som sa zmohla pomerne rýchlo na odpoveď. Strecha bola plochá a mohla mať tak maximálne niekde 5 krát 5 metrov.
„Ale ja by som bol rád, keby si ju predtým obrúsila.“ Chvíľu som sa zamyslela.
„No dám si na vŕtačku brúsnu hlavicu a dám menšie otáčky....“ Nie je to pohodlné, ale ešte vždy by sa to dalo robiť posediačky.
„Ale ja by som bol rád keby si ju zbrúsila ručne“.
Dodnes nerozumiem, prečo v niektorých rodinách dávajú prednosť domácim ručným prácam. A do dnešného dňa je strecha nenatretá a napodiv na rozdiel od iných vecí do nej nezateká. No možno je to tým, že som ju nebrúsila ja ale zub času.
