Londýn

Na gymnáziu nás oboznámili s kultúrnymi pamiatkami Londýna – niekde medzi nepravidelnými slovesami a predminulým časom. Bolo mi jasné, že sa tam v živote nepôjdem pozrieť a  tak som sa veľmi krkavčo zachovala k informáciám. Myslela som si, že tak ako väčšina z toho, čo sme mali vedieť, bude aj toto úplne zbytočné. A že ju budem mať uloženú niekde medzi dvojmocnými radikálmi čohosi a trojčlenkou niečoho iného. Omyl, otvorili sa hranice, časom znížili ceny leteniek a ja som si naplánovala Londýn. Teda vytlačila som si na niekoľko papierov čo chcem a čo môžem vidieť. S údivom som zistila, že ten zoznam pamiatok mám celkom slušne uchovaný v pamäti.

Šla som s kamarátkou, ktorú síce nepravidelné slovesá nechávajú chladnou, ale vedela vždy, kde som založila malú mapu metra, veľkú mapu Londýna a na rozdiel odo mňa veľmi rýchlo pochopila, že tie autá skutočne jazdia po opačnej strane. Ja som si ako trotl musela čítať: „Look left, look right.“ Chvíľami som sa správala ako anglický lord so svojim sluhom. Celkom dobre som chápala, ako môže niekto za určitý počet dní absolvovať cestu okolo sveta. Ak sa vykašle na kultúru na pamiatky a na domorodcov. Ani jedno som nemala v úmysle.

Harrods – na zoznam mi to dopísalo dieťa: „Musíš tam vidieť záchody.“ Vchádzala som do budovy, a ochranka ma požiadala, aby som  dala ruksak z pliec dolu a držala ho v rukách:

„To mi ale ostane málo rúk na nakupovanie.“ Ohradila som sa. Naivne som si myslela, že okrem WC tam mám aj niečo nakúpiť. Pri prvej cenovke som pochopila, že nákup sa konať nebude. A WC som nájsť nemohla. Zato odniekadiaľ šla ária z Aidy a tak som šla aspoň za zvukom, keď už nie za nosom. Kúsky opier prichádzali a zase odchádzali z rôznych miest. Bola som jediná, koho to zaujímalo. Ostatní normálne nakupovali a ja som sa preháňala schodiskom s balkónikmi, kým som zbadala opernú speváčku. Tento krát z detského poschodia spievala kúsok z Carmen. Zatlieskali sme s kamarátkou a vychutnávali sme si túto neočakávanú kultúrnu vložku. Spievala iba pre nás. A presunuli sme sa zase na ďalší protibalkón, aby sme si vychutnali ďalší kúsok opery. WC som nakoniec našla, bolo krásne s bordovými kobercami a zlatými kohútikmi, ale aby som kvôli nemu dávala svoj ruksak z pliec, tak to zase nie.  Ale kvôli kúskom z Figarovej svadby by som to vydržala.

Budova súdu v 10 obvode v Londýne. Nebola na zozname, ale vlákali ma dnu. Bránila som sa, že som turista z bývalého východného bloku a že si u nich nič nedám. Vábiteľ bol livrejovaný a ja som si myslela, že je to reštaurácia /nerozoznám ani naše uniformy/. Vykľula sa z toho nádherne zreštaurovaná pamiatka s intarziami, a mala som to aj so sprievodcom – Egypťanom, žijúcim už roky v Londýne. Vymenili sme si názory na súdny systém u nás a u nich, porozprávala som mu, kde sedeli moji predkovia a začo, a on mi dal svoju egyptskú verziu a prečo je v Anglicku a prečo musel ujsť z Egypta.

Londýnske parky som si nechávala na moment, keď sme už boli uťahané a ďalšie múzeum a katedrálu by sme už neprešli. Vyberali sme si podľa ruží, veveričiek, voľných miest na ležanie, vzdialenosti od metra. Dbala som na to, aby aspoň zo začiatku sme boli zakaždým v inom parku. Na tretí deň už bolo jedno, koľko ružičiek má park, a dôležité bolo, aby bol blízko od metra. Ale aj tak zvíťazil ružičkový.

Greenwichský poludník – bol na zozname - musím. A až keď som na ňom stála, bolo mi jasné prečo. Vnútri je múzeum venované navigácii a extra časť pánovi Johnovi Hadleymu. A boju jedného vynálezcu za svoj objav a jeho potomkov, kým im to uznali a konečne aj vyplatili sľúbenú odmenu. Totižto dosť veľa lodí malo problém s presnosťou navigácie a rozmiestnením skál a už potopených lodí. A tak na základe sira Cloudesley Shovella  /najprv námorný hrdina a neskôr potom, čo sa mu podarilo potopiť časť svojej vlastnej flotily, tak to už s hrdinskosťou začalo byť išlo trochu ku dnu - bola to asi najväčšia britská námorná ku dnu idúca katastrofa. Ani toto ale nezabránilo tomu, aby Shovellove telesné ostatky boli prevezené a pochované v Londýne vo Westministerskom opátstve so všetkými poctami a jedným pomníkom. /v roku 1707 ukecal Parlament aby vypísal odmenu za vyriešenie problému navigácie. Toto motivovalo Hadleyho do tej miery, že zhotovil oktant, ktorý meral vzdialenosť slnka, alebo hviezd. Kráľovská spoločnosť, než by zaplatila, vytkla Hadleymu, že ten prístroj je príliš veľký a ťažký /napriek tomu, že plnil funkciu a vo vypísanej odmene  o rozmeroch nebola zmienka/. Testoval to aj Halley a napriek tomu, že to odobril – bolo to lepšie aj ako veľký teleskop na Wanstead, prachy naďalej trčali u kráľovskej spoločnosti. Kráľovská spoločnosť potvrdila svoj charakter, a tak aj keď Hadley vyrobil menšiu a vylepšenú verziu – vyskúšanú a odobrenú observatóriom, vysvetlili mu, prečo prachy neuvidí. K odmene sa nakoniec dostali až potomkovia Hadleyho.

Kopec pod ním je obsypaný dekami a ľuďmi, ktorí sa tam robia piknik, stretnutie, alebo iba oddychujú. Okamžite som sa pridala k davu a ani mi nevadilo, že si svojich 2 krát dva metre voľného priestoru najprv musím pohľadať, dobyť  a vykolíkovať svojím ruksakom a unavenými teniskami.

Bobby - anglickí policajti, ich služby som využívala pravidelne . Boli milí a vedeli kde sa nachádzame a kde je to, čo zúfalo hľadám. S turistami majú nekonečnú trpezlivosť.

Telefónna búdka – trvalo dosť dlho, kým som našla svoju prvú, ale stála a stála za to.

Britské múzeum – na to aké je veľké a rozľahlé som sa ho nahľadala celkom slušne. Ocenila som, že nevidiaci návštevník si môže siahnuť na jednotlivé exponáty. A že vidiaci toho má naozaj dosť na pozeranie a vychutnávanie si.

Londýnsky most – keď ide človek na vlastnú päsť, tak mu nič nebráni aby sa pridal ku skupine a vypočul si kus histórie. Vliezla som do malej a nenápadnej katedrály. Vnútri bol model Toweru a miestny anglický sprievodca vysvetľoval na miniatúre Toweru a Temži, prečo tak často londýnske mosty padali. Sprevádzal to so spevom, tancom a na originálnom kuse starého chleba pre chudobných /stále vyzeral lepšie, ako ten čo kúpim teraz v obchode/ ukazoval tvrdý kus londýnskej histórie o požiaroch a hladomoroch.

Anglická šlusnosť, alebo keď vypadne metro. Plánovaná odstávka mojej trasy padla práve na mojich niekoľko dní. Stáli sme na zastávke a dívala som sa ako poslušne sa ľudia radia podľa toho ako prichádzajú. Nik sa nepredbiehal, netlačili sa. Keď prišiel preplnený  autobus – nastupuje sa jednými dvermi a nik by toto pravidlo neporušil, a naznačil, že ďalších ľudí nevezme, nik mu nezačal nadávať, ukazovať a ľudia pokojne počkali na ďalší spoj. Pre mňa to bolo niečo úžasné. /Nie som si istá, že ak by v Bratislave konečne bolo metro, že by to  toľko zmenilo/.

Trafalgar square  - nech som sa vybrala kamkoľvek, vždy som si dala aspoň jedno čestné koliesko okolo neho. Tam som dostala aj prvé vysvetlenie od slepého Londýnčana. Sedel na lavičke a ja som sa ho spýtala, ako sa niekam dostanem. Tú bielu paličku som si nevšimla. Dostala som presnú navigáciu cez hodinový ciferník. A keď som konečne bola rozhodnutá opustiť Londýn, zavolalo moje dieťa, že na Traffalgarskom námestíčku je loď v skle a že s mám tam vrátiť a nafotiť to. Čiže Trafalgar, netrafalgar vrátila som sa k nemu znovu a bola to moja posledná kultúrna pamiatka.

Moja angličtina. Pár mesiacov predo mnou navštívilo Londýn moje dieťa aj s kamarátkami. V jednom momente sa v autobuse k nim otočila miestna domorodkyňa s nezabudnuteľnou vetou:

„To je ale odvaha vybrať sa s takou angličtinou sem.“

Moje dieťa má roky slušnej výchovy za sebou, takže namiesto toho, aby niečo odseklo, usmialo sa.   

Ja až takú dávku slušnej výchovy za sebou nemám, a najmä som si bola vedomá, že moja angličtina je niečo úplne iné. Na mojich vratkých školských základoch bol naviaty celkom slušný nános piesku. Tak slušný, že sa dal na tom postaviť hrad. So spústou vežičiek, hradnými kanálmi a pevnými hradbami. Kadiaľ neprepustí len tak nejakého neurčitého člena. Žiadne poznámky na adresu mojej angličtiny sa nekonali. Možno preto, lebo sa Londýnčania v tom čase chystali na olympijské hry a média do nich vpašovávali odolnosť voči prízvukom a drobným a väčším prehreškom voči gramatike. A možno preto, lebo takých privandrovalcov bolo v celom Londýne na každom kroku dosť.

Ak nerátam chcípnutie anglického autobusu v strede jazdného pruhu. Čo znamenalo, že v záujme našich kufrov a nášho zdravia nás nemôžu pustiť von – aby si našinec zohnal /na zavolanie už nebol čas/ taxi a nejakým spôsobom sa dopravil na letisko. Sedeli sme a čakali na ďalší autobus, kým nás nepreložili a nepokračovali sme na letisko. Tam pre zmenu štrajkoval letiskový personál a nám ubiehal čas. Pomerne rýchlo. Takže keď sme sa prepasírovali cez všetky kontroly, bežali sme s príručným kufríkom a s jednou taškou BEZ koliesok cez nekonečné chodby letiska. Nemusela som sa pozerať kde je vľavo a vpravo, ale  kde je moja brána a koľko času mi ostáva kým mi ju pred nosom zaklapnú.

Look left. Look right. Kamkoľvek vás osud zaveje, vždy stojí zato mať oči otvorené.    

 Bobby ?

Hyde park aj s ukecaným kútikom

 A kvôli tejto fľaši som sa hnala posledný krát Trafalgarom.

zachovalý chlieb

malý domácí škripec - funkčný

miestny sprievodca parkom

pred plastikou

po plastike

toto má byť myslená poludníková čiara ?