Zlodeji

Čerstvo nasťahovaní v prastarom dome, ktorý skôr pripomínal opustenú strieľňu  a občas k nám prišli návštevy rôzneho vierovyznania. Dom bol požehnaný, posvätený na rôzne spôsoby a k rôznym cirkvám. Aj tak to nebránilo drobným únikom vecí z domu, a menej drobným únikom vecí spred domu. Pán farár, keď sa vrátil do auta, zistil že mu medzitým, čo on požehnával dom, ukradli breviár a kabát.

Po čase sme si na zlodejov zvykli, na čo som si nezvykla, bolo fakt, že som nikdy nevedela, či mi hľadaná vec už naozaj zmizla, alebo som ju iba niekam preložila ja, alebo niekto z rodiny. Bola by som ocenila, keby mi pri krádežiach vždy nechali menný zoznam vecí, o ktoré som prišla. Mala som novú benzínovú kosačku a už som si celkom zvykla na jej ovládanie. Dokonca som kúpila súpravu na výmenu oleja, fľašu oleja, pretože podľa múdrych príručiek a manuálov sa má olej na konci sezóny vymeniť. Mala som olej, čosi  čo malo vymieňať ten starý, rukavice, ak by sa mi to nedarilo a jediný, kto sa nedostavil bola moja kosačka. Miesto po nej bolo čerstvé a ničím nezahatané a vzhľadom na svoje impozantné rozmery – my sme ju vláčili dvaja do domu a von do záhrady. Jediné čo ma mrzelo ešte väčšmi ako strata kosačky /bola hlučná, ťažká, smrdela a neustále ju človek musel zastavovať a kráčať cez polku záhrady vysypať kôš/, bolo, že mi neukradli aj tú súpravu na výmenu oleja. Zaradila som súpravu medzi ďalších x vecí, bez ktorých asi môžem existovať, ale netrúfam si ich vyhodiť. A kúpila som novú kosačku, menej náročnú na benzín a výmenu oleja, pretože je elektrická.

Medzitým som prišla aj o jeden rebrík v dome a jeden na záhrade. S pomocou toho záhradného potom moji zlodeji vykradli ďalších štrnásť záhradných chatiek. Môj sused si vzápätí postavil vysoký plechový plot z vlnitého plechu a niekde z ulice si vzal za stravu vychudnutého opusteného vlčiaka.

A my sme obišli v rámci tejto krádeže ešte asi najlepšie. V poslednej chatke si to odniesol aj dvd prehrávač aj s kamerou. Môj záhradník sa potom potešil, že si konečne kúpi rebrík, ktorý sa dá poskladať. Vyjavene som sa naň pozrela. My sme tento rebrík skladali do rôznych podôb a poloha Áčka bol aj s postupom namaľovaná na jednom jeho ramene. To bude asi tým, že môj záhradník na rozdiel odo mňa bol stavbár v dennom režime a vo voľných chvíľach záhradník. A nalepiť manuál pre chlapa na rebrík na obidve ramená je zbytočná námaha.

Stav bol dva nula pre zlodejov až kým som jedného dňa nepočula šum niekde v dome na prízemí. S ušami vycvičenými ako netopier som letela dolu, bolo tam otvorené okno a zo strany ulice pristavený rebrík. Vtiahla som rebrík dnu a zavrela okno. Je niekedy celkom príjemné byť na chvíľu zlodej a okradnúť druhého zlodeja. Tešila som sa síce krátko, ale tento drevený krátky rozvrzaný maliarsky rebrík so zvyškami farby a sadry zatiaľ žije. Dá sa síce s ním málokedy niečo robiť, ale keby bolo najhoršie, tak možno nejaký menší sejf by sa s ním dal vyčistiť, alebo aspoň zasrať. Pretože je naďalej biely od malty.