Je to nádherná predstava a iba málokedy dochádza k jej realizácii. A keď, tak to nie vždy stojí za to.
Doly robila prijímačky na gymnázium a kreslila výkres. Bol august 1945, v škole bol povojnový lazaret a tak sa prijímačky robili v náhradnej budove. Boli tam deti z rôznych kútov Slovenska, sveta. S vytetovanými číslami z koncentráku, z Anglicka, deti prominentov a ministrov, deti schovávané, deti odlifrované do zahraničia počas vojny a vracajúce sa späť. Mal to byť trojuholník s ornamentmi. Doly sa morila s ním už nejakú chvíľu a na výkrese pribúdali fľaky, diery po gumovaní a niektoré farbičky reagovali tak, ako by to človek najmenej očakával.
Zahúkala siréna a ohlásili poplach kvôli požiaru. Začala horieť povala. Všetci museli opustiť triedu a vyjsť von z budovy. Doly, ako vojnové dieťa vedela, že má ešte dosť času, kým povala prehorí až na prízemie. Časť detí najmä prominentných potomkov okamžite hystericky vyštartovala von z triedy a vznikla tlačenica. Vojnové deti, navrátilci z táborov mali času dosť. Nakoniec Máter Bernarda vyhnala aj Doly, a tá si radostne vydýchla pri poslednom pohľade na výkres.
Po skončení požiaru ich nahnali naspäť do tried. A na Doly čakal rozrobený nepodarený a nedokončený výkres. Ani trochu nebola nadšená a sadla si k nemu a vzala do ruky farbičky a gumu.
Máter Bernarda chodila pomedzi lavice a pri pohľade na ten výkres nahla sa, prekrižovala a nenápadne, tak aby ju nik nevidel, ten výkres domaľovala. A potom sa ešte raz prežehnala, pretože podvádzať sa nemá. Ani keby pri tom horelo, alebo tieklo do topánok. Prípadne oboje.
