Prešla som už pomaly všetky pamiatky, ktoré som mala na zozname želaných a prechádzala som na zoznam možných pamiatok. To je vtedy, keď to hlavné, kvôli čomu ste prišli, už máte za sebou, ale ešte stále ste v meste a ste ochotní šliapať po mačacích hlavách. A je stále čo objavovať na miniatúrnej ploche starého stredovekého veľmi dobre zachovalého mesta. /Asi tu nemajú inštitúciu, ktorá by povedala: „ty, ty a ty ste tu zbytoční, zavadziate a pôjdete k zemi, v tomto prípade k vode a do najbližšieho kanála. Aby bol priestor pre postgotické panely s nápisom- Bratislava mesto mieru.“. Tie poloblúky typické pre gotiku spôsoboval najmä praskajúci betón a miznúce železné konštrukcie./
čarovné Bruggyja
Na rade bolo archeologické múzeum. Vnútri nebol skoro nik – v búdke nám ujo cvakol lístky, zamrmlal a padal na obed.
Ostali sme s kamarátkou samé. Na oknách viseli jednotlivé exempláre z rôznych archeologických období z Brúg a v priesvitných obaloch trochu pripomínali adventné kalendáre. Kúsok kosti, kúsok te
xtílie, potom záber na niečo rozostavané. Všetko nádherne naaranžované na okne, namiesto záclon.
Kúsok ďalej som objavila WC. Najprv som šla ja – moje nadšenie nemalo konca. Na dverách bol prastarý zámok, podobný tomu, čo som poznala z Červeného kameňa opatrne som sa s ním pohrala a keď som vyšla von, varovala som kamarátku. Nie veľmi intenzívne, pretože na rozdiel odo mňa mala vyštudovanú výsostne technickú školu – síce so zameraním na kúrenie, ale to nemenilo na veci, že ten manuál mal stačiť. Stála som vonku na chodbe pred WC a čakala. A zatiaľ som študovala nádherne roztriedené exempláre, kúsky mozaiky rozvešané na okne, položené na okenných parapetoch...
Zrazu sa otvorili jedny dvere a vyštartovala na chodbu odborníčka cez archeológiu a začala ma šupovať z tej chodby preč. Ako obvykle som vliezla niekam, kde som asi vliezť nemala. Ich chyba, nik tam nebol a nápis na dverách „Dámy“ bol jednoznačný a neodolateľný. Prešla som s ňou na druhú chodbu, už určenú aj pre civilných návštevníkov. Snažila som sa jej vysvetliť, že nie som tam sama. Ani som veľmi nemusela, po chvíli sa rozdrnčal môj telefón – kamarátka ostala trčať na WC – zavretá zámkom na niekoľko západiek zo 17. storočia. Na ten zámok jej vzdelanie v tom momente asi nestačilo. Nastala patová situácia. Napäť ma šéfka archeológie pustiť nechcela a nemohla veriť tomu, že do výsostného územia sme sa dostali dve – tá pani tam pracuje dvadsať rokov a ešte sa jej to nestalo.
Neveriacky vyslobodila kamarátku a my sme sa posunuli, keď nie správnym smerom, tak tým správnejším. Po ceste sme stretávali kúsky pieskovísk so zahrabanými predmetmi a s rôznymi otázkami. Odpovede sa tam nekonali. Prešli sme až do miestnosti s opustenou kuchynskou linkou a s pusteným videom. Na obrazovke sa varilo a my sme dostali hlad. Je to celkom logické vyústenie udalostí. Prešmejdili sme poličky, niečo zohriali, najedli sme sa a pokračovali sme v prehliadke ďalej. Ovsené vločky neboli nič moc, ale tak čo človek môže očakávať od stredovekej kuchynskej linky? Navyše na pravé poludnie. Ale to nekonečné video o varení sa nedalo opustiť s prázdnym žalúdkom.
Bruggy sú v Belgicku.
Michelangelova Madona s dieťaťom
veža s nádherným výhľadom na okolie
za všetkým sú diamanty
alebo čokoláda
záhrada v obyčajnom obytnom dome - voľný svtup pre kohokoľvek aj so stoličkami
