Zdedila som prastaré auto. No zdedila, povedzme majiteľ síce zomrel, ale mne sa nechcelo prejsť celou byrokratickou tortúrou a tak bola stará škodovka naďalej napísaná na otca. Ja som sa medzitým tak trochu vydala a tak trochu odsťahovala. Čo priviedlo moje papiere a papiere od „môjho“ auta k určitej disharmónii. Nič z toho tak celkom nesedelo. Na vodičáku som bola ešte stále slobodná, na občianskom som sa už volala ináč a na techničáku bolo ešte otcove meno...
Každé zastavenie zo strany policajtov bolo na dlhšie a dlhšie. Škodovka nemala k tým všetkým papierom navyše STK a emisnú kontrolu. Plus ako bonus som mala deravý výfuk – ale na to som prišla až na jar. Dovtedy som jazdila so zatiahnutým okienkom a ten rambajz, čo to auto vydávalo, sme vnútri nepočuli. Alebo sme si už zvykli.
Raz som prehrmela na tmavooranžovú a hneď za križovatkou ma stopli policajti.
„Pani vodička, vystúpte si.“
Na povel “Poďte s nami“ som sa vrátila k autu, aby som ho zamkla. Dostali amok, či si myslím, že mi niekto auto ukradne...
„Budete dýchať?“
„A musím?“
To už boli rozpálení do biela. Nakoniec som myslím ani nedýchala. Moje prvé dýchanie sa uskutočnilo za oveľa menej dramatických okolností, akurát im ten dýchací systém nefungoval. A tak sme sa nejako zastavili pri dýchaní a zamykaní auta a k tomu, že som šla na červenú, či k tomu, že nemám papiere zladené s autom a chýba mi celá zbierka nálepiek, k tomu sme sa ani nedostali. Odišla som odtiaľ síce bez pokuty a bez dychových cvičení, ale na moste ostali dvaja príslušníci zboru prichystaní k skoku na krčnú tepnu. Bolo mi ľúto najbližšieho šoféra, čo sa im dostane do rúk. Ale inak sa cez rieku Styx nedá prejsť, iba ak má vodič aspoň jeden obolos alebo aspoň kúsok zlatého rúna.
Ešte že ten most cez Dunaj zavreli. Inak by tam tí bieli policajti stáli dodnes.
