Dovolenky s rodičmi mali vždy svoje neopísateľné kúzlo. Ak nechcíplo auto, určite rupli iné veci. Boli sme v Poľsku a kochali sa prírodou. Môj otec niečo prekračoval a bol tam natiahnutý tenký drôt a bolo po kochaní sa. Vrátili sme sa na ubytko – na priváte v Bielom Dunajci – Tatry z poľskej strany.
Domáca rázne chytila otca za ruku, mykla s ňou smerom nahor a skonštatovala, že ruka je v poriadku. Ja by som ju bola zabila, ale nemala som ešte ani 18 a zľavové portály a akcie na vraždy som v tom čase ešte nesledovala. Teda aspoň nie tak intenzívne. Otec ju síce nezabil, ale zasyčal. Bol tak šokovaný, že okrem sykotu nepadli žiadne nadávky a to ani v poľštine. Naši sa vybrali do Zakopaného do nemocnice na ošetrenie /röntgen a fixovanie v jednom/. Ja som ostala u domácej s tým, že spakujem auto a prídem za nimi do Zakopaného. Teda, že sa mi podarí vraziť všetky kufre do útrob trabanta. Naštartovala som ho za asistencie celej dediny. Na dvore sa dovtedy celkom nerušene kŕmili sliepky a sem tam hrabali. Dvor bol z môjho pohľadu malý a navyše som sa na ňom mala otočiť a vyjsť zo dvora po úzkej lávke cez potok hore kopcom. Teda bola ešte možnosť cúvať hore zadkom do kopca na tú úzku lávku. To som okamžite zavrhla. V kufri auta som síce mala naložené aj náhradné diely k trabantovi, ale tak hlboko som nechcela klesnúť. Vôbec som nechcela klesnúť. Potok bol rýchly a mokrý.
Netušila som, že sliepka vie lietať až do výšky dvoch metrov a vydrží rotovať pomerne dlho vo vzduchu a v prachu. Naštartovať som auto ako tak vedela, ale cúvať a zaradiť nejakú rýchlosť, to už bolo horšie. Na okne som mala malú nálepku, ako by to asi malo byť. Ale prstoklad na rýchlostnej páke bol k ničomu. Tá bola jemná ako najjemnejšia súčiastka k obrnenému tanku.
Zhromaždila sa celá dedina. Program vyzeral byť zaujímavejší a napínavejší než voľba nového starostu – čím mi prelepili predné sklo plus zvyšky po sliepkach. Starosta získal na plastických obrazoch a kúsky peria mu dolepili chýbajúce vlasy.
Po chvíli už stáli miestni tesne pri múre, sliepkam to ešte stále nedošlo, že toto by bola najbezpečnejšia možnosť, než skončiť vzápätí niekde v polievke plaviac sa na trase medzi pórom a mrkvou.
Otočila som sa nosom smerom k mostíku a tam moje šoférske aj tak nulové schopnosti a ešte nulovejšia prax skončili úplne. Časť voľbyschopnejších usadlíkov prikročila k zadku môjho auta a začali ma tlačiť hore kopcom a po lávke – z môjho pohľadu veľmi úzkej lávke. Napriek tomu, že občas bolo nejaké to koleso mimo pevného podkladu, dostala som s pomocou celej dediny auto hore na asfaltku. Dedinčania sa okamžite rozpŕchli a brána domácej sa okamžite zašprajcla na dve haspry a najbližší čas určite venovala Panenke Márii a počítaniu škôd. Tak v pomere jedna ku jednej.
Rodičia boli v Zakopanom a ja na asfaltke nasmerovanej k nim. Darilo sa mi zaradiť na striedačku dvojku a trojku. Vyššiu rýchlosť som nepotrebovala a po cúvaní som nikdy netúžila. V momente ako som sa ocitla na okraji mesta odstavila som auto a zvyšok trasy som sa vybrala pešo. Našla som nemocnicu, našla som aj rodičov a problém nastal iba v tom momente, keď sme začali spolu hľadať trabanta. Mnou zaparkovaného trabanta na neznámom mieste. Netušila som, že je Zakopané tak rozsiahle a má toľko príjazdových ciest. S taxíkom sme križovali mesto a hľadali hráškovozeleného trabanta.
Medzitým som ešte odchytila šoféra autobusu, ktorý nám pomohol novo nájdené auto dostať na hranice. Tam si za volant sadla mama. Mama má vodičský preukaz, ale jazdy urobila na neviem koľký raz a keď jej ten preukaz policajt dal, tak mal siahodlhý prejav:
„Vy viete s kým som hovoril, ja viem tiež. Preboha nejazdite!“
Mal pravdu. Mama šla bezpečne ale rýchlosťou dvadsať kilometrov za hodinu by sme sa do Bratislavy dostali ako vždy až o pár dní neskôr. Dva kilometre som to vydržala a potom som mamu vystriedala za volantom. Otec sedel na mieste spolujazdca a s tou zdravou rukou mi pomáhal preraďovať rýchlosti. Celú cestu do Bratislavy, čo bolo niečo okolo 400 kilometrov a niekoľko hodín jazdy nepoužil ani jedno škaredé slovo. A dôvody by sa boli našli.
Bolo treba natankovať. Zavrhla som pumpy, ktoré boli na ľavej strane cesty a kvôli ktorým, by som sa musela otáčať a prekračovať ďalší jazdný pruh. Prvých niekoľko púmp po pravej strane som minula. V tom čase tam bol na každý typ tekutín určený jeden stojan a ja som to neubrzdila pri tom správnom. Cúvať som sa ešte nenaučila, a otec nejavil najmenšiu ochotu s tou jednou zdravou rukou tlačiť plne naloženého trabanta k tomu jedinému a správnemu stojanu. Tak sme šli ďalej a situácia sa stávala pomaly kritická. Medzitým som sa naučila pribrzďovať, takže to malo aj svoje dobré stránky. Viete že sa dá zastaviť v rýchlosti 60 kilometrov tesne na múre na parkovisku? Ani ja som netušila. A už vôbec to netušil náš trabant. Aj keď pri preraďovaní som sa naďalej bez otcovej jedinej schopnej ruky nezaobišla. Napodiv neklial. Asi by tie nadávky veľmi nepomohli riešiť situáciu a približovať stojany pumpy na želanú pozíciu s presnosťou niekoľkých centimetrov. Tie hadice na napájanie boli vždy veľmi krátke.
Natankovali sme. Trabant vydržal celých 400 kilometrov bez vážnejších protestov. Asi bol v šoku, kto sedí za jeho volantom a čo si to dovoľuje. Bez reptania a bez toho aby si spomenul, čo všetko by sa dalo z kufra s rodinným striebrom vytiahnuť a zistiť, že to aj tak k ničomu nie je, nás doviezol domov. A dá sa povedať že načas, prvý a zároveň aj posledný krát.
