Neboli. Posteľ bola mokrá a plienka už dávno nestíhala. Čakalo sa na sestričku. A na výchovnú päťminútovku, pretože mokrá plienka, neveští nič dobré, /je to materiál, z ktorého sa vôbec ťažko veští, aj keď preteká informáciami/ a už vôbec nie zavčas rána a a na začiatok šichty.
Na izbe boli traja. Dvaja si problém mokrých postelí možno uvedomovali, ale trápilo to málokoho z nich. Tretí ležal na posteli už druhý rok a naposledy prehovoril asi pred rokom. Mal Alzaheimera, sedemdesiatku na krku a obetavú manželku, ktorá za ním dochádzala dvakrát denne.
Dedulo. Už mu dávno nikto nepovedal Jozef. Tak mu hovorili odjakživa. Asi pol storočia mu hovorili „pán doktor“, „súdruh doktor“ a v krčme jednoducho „doktore“. No teraz mu nikto nepovedal ani tak ani onak. Volal sa dedko. Iba tí príbuzní, ktorí ho podedili po jeho mŕtvych príbuzných ho volali dedulo.
Pri okne sa začala natriasať Obertova posteľ. Ruky pod paplónom tvrdo pracovali a posteľ vŕzgala pekne nahlas. Bol to jediný druh rehabilitácie, ktorej sa Obert venoval. Asi aj jediný, ktorý sa tu dal robiť. Ale cvičil pravidelne. Bez Viagry a bez časopisov s náležitými fotkami dosahoval celkom slušné výsledky. Pri návštevách, cez deň, po večeroch a bol by cvičil možno aj priamo na vizitách, ale tie sa tu nekonali.
Toto nebola nemocnica, bol to domov dôchodcov. Plný dom s dôchodcami v úctyhodnom veku a s niektorými mladšími dôchodcami. Natriasajúci sa Obert nemal ešte päťdesiatku. Za svoj pobyt v tomto zariadení vďačil najmä cukrovke, porážke a pravidelnému alkoholu.
Dedulo bol najstarší obyvateľ tejto izby a zároveň napriek vysokému veku a problémom s nohami, bol jediný chodiaci na izbe. Chodil, ale dobehnúť na záchod bolo nad jeho sily. Záchod bol na chodbe a na čo by sa namáhal. Možno by bolo riešením prenosná stolička, ale na tú dávali iba pacientov, ktorí nevedeli sedieť. Dedulo k nim nepatril a teda stolička nestolička, väčšinou nedobehol.
pokračovanie
