Čierny snehuliak

Slovensko pohltila vlna horúčav - meteorologický jav, ktorý sa vyznačuje extrémne vysokými teplotami, ktoré presahujú bežný priemer pre daný región a ročné obdobie.

Príjemné jarné teploty sú už iba túžobnou spomienkou.

Reklamná agentúra Bananas Ananas s.r.o. je dlhodobo vo finančnej tiesni, aspoň tak to neustále omieľa všetkým zamestnancom majiteľ a riaditeľ Jozef Ulrich. Bola vypracovaná hĺbková analýza dát a zistilo sa, že opasok je už utiahnutý na poslednú dierku. Do hry však vstúpil servilný marketingový špecialista Diener, ktorý navrhol, že by sa ešte dalo ušetriť na energiách.

„Jednoznačne, by som vypol klimatizáciu a na všetkých počítačoch znížil jas na minimum.“ oznámil pánovi riaditeľovi a nezaujato si pri tom prehliadal manikúru na svojich nechtoch. Riaditeľ prižmúril oči, pokýval hlavou sprava doľava a povedal Dienerovi, že práve dokázal vyraziť na opasku ešte jednu dierku.

Majiteľ, riaditeľ, CEO a zároveň sociálny demokrat pán Jozef Ulrich založil svoju reklamnú agentúru v deväťdesiatych rokoch a rýchlo sa vyšplhal v biznise medzi tých najlepších. „Tvrdo makám a spím len päť hodín denne.“ pohotovo odpovedal, keď sa ho niekto opýtal, aký je jeho recept na úspech. Pravda je však taká, že jeho svokor bol poslancom v národnej rade a poznal veľa ľudí, ktorí zase poznajú veľa iných ľudí. A to je výhoda, ktorú tvrdou prácou a päťhodinovým spánkom málokedy dobehnete.

„Kolegovia, zažili sme spolu krásne časy hojnosti a stáli sme vedľa seba ako rovný s rovným. Tak dúfam, že takto budeme stáť aj v momente, keď sa firme až tak nedarí. Dobrá správa však je, aspoň teda mám pocit, že čoskoro sa zase karta obráti.“ Všetci pochopili, že táto metafora neznamená nič iné, ako nové volebné obdobie. Riaditeľ pokračoval vo svojom emotívnom prejave.

„Do tej doby však musíme skúsiť čokoľvek, čo by pomohlo dostať firmu z červených čísel. A práve pánovi Dienerovi napadlo, že by sme ešte niečo málo mohli ušetriť na elektrickej energii, preto som sa rozhodol, že s okamžitou platnosťou sa vypína vo firme klimatizácia a na vašich počítačoch si znížite jas na minimum. Áno, v plnom rozsahu rozumiem, ako veľmi sa zníži kvalita nášho života na pracovisku, ale táto obeta je viac než nutná. Keďže som jeden z vás, tak klimatizácia samozrejme nebude funkčná ani v mojej kancelárii. Solidarita, solidarita je to, čo z nás robí ľudí!“ prízvukoval zamestnancom a hladil si pri tom značkovú kravatu Versace v hodnote dvesto eur. „A okrem toho v pondelok odlietam na trojtýždňovú dovolenku do Thajska“ povie ledabolo, ale pozorne sa zahľadí do očí zamestnancov, či v nich neuvidí náznak závisti.

Pondelok

Úlisný a odpudivý tvor, inak nazývaný marketingový špecialista Diener, ktorý počas neprítomnosti pána majiteľa šéfuje celej firme si vyhrnul rukávy a pustil sa do práce. Do výroby zadal objednávku na potlač tričiek pre zamestnancov, vrátane seba. Na chrbte bude vytlačené logo firmy a na prednej strane nápis „Klimatizáciu nepotrebujeme, pretože sme cool.“ Rovnako dal vyrobiť aj reklamné letáčiky s desiatimi bodmi, ktoré informovali o tom, aké zdravotné riziká hrozia ľudom, ktorí pracujú v klimatizovaných priestoroch. Pod textom bola fotografia nesympatického muža, ktorý inštaluje v nejakej kancelárii klimatizáciu a pri ňom stojí plačúca tehotná žena.

Teplota na pracovisku presahovala dvadsaťdeväť stupňov. Diener nenápadne teplomer zvesil z klinčeka a vyhodil ho do koša. Čo oči nevidia, to srdce nebolí, pomyslel si. Potom si sadol za svoj pracovný stôl a v excelovskej tabuľke si vypracoval časový harmonogram, kedy presne bude chodiť na pravidelnú kontrolnú obhliadku, aby preveril, či majú kolegovia znížený jas na monitoroch svojich počítačov. Ešte v doobedných hodinách k vysokej teplote v kanceláriách pribudol aj zápach. Antiperspiranty prehrali svoj boj proti potným žľazám. Posledným klincom do tejto zatuchnutej truhly bol fakt, že grafik Ferko Kubný si priniesol na desiatu chleba s rybacou nátierkou. Najhoršie to všetko znášala inžinierka Turičanová. Jej tvár, vždy prekrytá hrubou vrstvou make-upu sa začala rozpúšťať. Kedysi umelo atraktívna žena sa náhle premenila na skalného fanúšika gotického metalu. Keď sa uvidela v zrkadielku vyľakala sa a závan z Kubného chlebíčkov spôsobil, že skoro aj omdlela. Okamžite odbehla na toaletu sa trochu prepudrovať. Slovo trochu by správne malo byť úvodzovkách. Po návrate z toalety došlo k jej ďalšej metamorfóze, miesto Ing. Turinčanovej sa totiž do kancelárie vrátila Mária Antoinetta. Jej sadrovo biela napudrovaná tvár pôsobila desivo, rovnako ako jej hore vyčesané plavé vlasy, ktoré silne pripomínali bizarný módny výstrelok z obdobia kráľovského dvora Ľudovíta XVI.

Utorok

Grafik Ferko Kubný, ktorý je v kolektíve familiárne nazývaný Kubik sa snaží prijímať čo najviac tekutín, napriek tomu sa cíti silne dehydrovaný. Jeho pery sú popraskané, cíti sa unavený a slabý. Ani si nepamätá kedy sa dobre vyspal, pekelné horúčavy neutíchajú ani v noci. Kubikovi sa prihovára fakturantka pani Sobotková. On jej však nerozumie, jej hlas znie, ako keby bol vzdialenou ozvenou. Dokonca aj jej tvár je iná, podobá sa na zmrzlinára, ktorý predával točenú zmrzlinu u nich doma v Humennom, keď bol Kubik ešte malý chlapec.

„Prosím si osem kopčekov citrónovej“ objednáva si šeptom u pani Sobotkovej lahodný, chladený mliečny výrobok. Pani Sobotková mu priloží mokrý uterák na zátylok a matersky ho pohladí po spotenej tvári. Kubik si slastne vzdychne.

„Vy ste anjel, pani Sobotková, viete to?“ prihovorí sa jej. Ferko Kubný je do fakturantky Sobotkovej platonicky zaľúbený. Osud mu však nepraje, má iba dvadsaťšesť, atraktívny je asi ako dobrovoľná vazektómia a aby toho nebolo málo, tak ešte k tomu pochádza z Humenného.

Pani Sobotkovej je štyridsaťšesť, žije v nefunkčnom manželstve, ktoré drží pokope už len kvôli hypotéke, deťom a čobypovedalisusediatizmu. S manželom síce žijú v jednej domácnosti, ale nekomunikujú spolu. Naposledy na neho prehovorila pred tromi rokmi pri štedrovečernej večeri, povedala mu: „Žer!“

Kubik sa celý život cíti ako romantická duša a umelec.

„Pani Sobotková, viete, že ja sa celý život cítim ako romantická duša a umelec? Keby som vás tak mohol namaľovať, ste tak krásna žena! Pozrite, ukážem vám nejaké moje kresby.“ Kubik siahne po mobile a otvorí galériu s obrázkami. Prvý obrázok je portrét Batmana, druhý je zátišie s ovocím. Pani Sobotkovej obe kresby silne pripomínajú obrázky detí na prvom stupni základnej školy, ktoré visia na nástenkách školských chodieb. Na treťom obrázku je nejaké zviera, nevie však určiť aké. Asi najviac sa to podobá na tapíra, alebo vietnamské prasa. A možno je to kríženec tapíra a vietnamského prasaťa, pomyslí si.

„Teraz by som vám vedel čítať myšlienky, pani Sobotková! Určite si hovoríte, ako som dokázal namaľovať túto pandu tak, že vyzerá ako živá, však? Pri tejto kresbe som strávil asi šestnásť hodín čistého času“ hrdí sa Kubik. „Všetky sú nádherné.“ zaklame fakturantka Sobotková. Spadá tvoja tvorba pod nejaký výtvarný smer? Mám už svoj vek, ale aj tak tomu stále nerozumiem“ povie a roztopašne si zakryje dlaňami tvár. Kubik sa usmeje a vždy keď sa cíti uvoľnene, prepne do východniarčiny. „Ta znace že mi prišol z Humennoho ňe? Ta to muši asi buc toten humenizmus ňe? “

Streda

Priestory spoločnosti Bananas Ananas s.r.o. sa definitívne nachádzajú v tropickom pásme. Pracovná morálka je na nule, všetci len sedia za svojimi stolmi a tupo hľadia pred seba. Dokonca aj marketingový špecialista Diener. Oddychuje v rohu kancelárie, kde skriňa so šanónmi vrhá tieň a pocitovo je to pravdepodobe najchladnejšie miesto v celej miestnosti. Cíti sa vyčerpane, pred chvíľou mal totiž hysterický záchvat. Dôvodom bolo odhalenie, že tlačiar Jarjabek si tajne priniesol z domu ventilátor.

„ Ty si sa asi úplne zbláznil, Jarjabek?“ zdesene na neho kričal Diener. „Čo si ty za človeka? Čo si ty za hovädo? Ty si myslíš, že my ostatní sme tak sprostí, že si nevieme tiež doniesť z domu ventilátor?“ Za touto otázkou nechal asi päť sekundovú dramatickú pauzu, aby dal Jarjabkovi čas pouvažovať, či sú tak sprostí, alebo nie. Keď sa Jarjabek už, už odhodlal k odpovedi, tak Diener pokračoval vo svojom monológu. „Jarjabek, ten ventilátor ide na elektriku a my potrebujeme výdaje skresať, nie navýšiť! Dostal som od pána majiteľa dôveru, že to tu v čase jeho neprítomnosti povediem a toto nemôžem akceptovať. Však sme tu ako jedna rodina, pán majiteľ je náš otec a ja som niečo ako najstarší syn. Mám zodpovednosť a to nie je len tak. Vieš, ja nie som ako vy, že nad tým mávnem rukou. Ja napríklad presne viem, kde chcem byť o päť rokov. Vieš to aj ty?“ tento krát už dramatickú pauzu vynechal. „ Nevieš. A to je rozdiel medzi nami dvomi, kamarát. Áno priznávam, niekedy túžim byť ako ten váš druh. Obyčajní ľudia, ktorí vo svojej obmedzenosti nevidia ďalej ako do najbližšej výplaty. Závidím vám tu bezstarostnosť, tú vašu jednoduchosť. Tie vaše ničotné životy bez ambície. Tá sladká nevedomosť! Ibaže potom si uvedomím, že kormidlá dejín nedržia v ruke obyčajní ľudia, ale vizionári a kreatívni ľudia ako ja. Ty mi ale zrejme aj tak nerozumieš, takže je zbytočné ti niečo vysvetľovať. Okamžite si zbaľ ten ventilátor a nech sa to už neopakuje!“

Štvrtok

Inferno. Tak nejako by sa dala charakterizovať teplota vo firme. Včera v noci padol nočný teplotný rekord a dnes to vyzerá, že padne aj ten denný. V kanceláriách vládne apatia a všeobecná anarchia. Špecialista na sociálne média Gyzek sa úplne opustil, lepšie povedané prepadol číremu šialenstvu a vytvoril si vlastnú realitu, do ktorej stihol do desiatej hodiny doobednej vtiahnuť celý pracovný kolektív. Z domu si doniesol bongo bubon a ostatných informoval, že pomocou tohto afrického artefaktu sa mu podarí privolať dážď.

„To je ozajstný africký bubon?“ opýtal sa nedôverčivo Diener.

„Samozrejme, mám k nemu aj certifikát. Kúpil som ho v marci na Temu za 1,99 aj s poštovným!“ pochváli sa Gyzek a zároveň dodá, že včera v noci nemohol spať, tak ten čas využil a zložil podľa návodu na youtube aj pesničku na privolanie dažďa. Marketingový špecialista Diener, ktorý sa rozumie všetkému, ten Diener, ktorý drží v rukách kormidlo dejín mu posmešne oznamuje, že bez šamana to samozrejme fungovať nebude.

„Treba nám šamana, máte niekto nejaký tip?“ opýta sa Diener. Jeho otázka je však len formálna, pretože očakáva, že automaticky padne jeho meno. Kolektív spotených zamestnancov sa však zhlukne a spoločne debatuje, koho by mali zvoliť za šamana. Fakturantka Sobotková navrhuje manažérku prvého kontaktu, čiže recepčnú Darinku.

„Žena a šaman? Kto to kedy videl? - posmešne a zároveň urazene komentuje jej návrh Diener. „Kam až chcete s tým feminizmom zájsť? Kde toto skončí?“ Dostali ste volebné právo, do vesmíru sme vás poslali, tak čo ešte chcete?“ rozčuľuje sa Dienerovo urazené mužské šovinistické ego.

„Mne sa by sa najviac páčil skladník Klimčák, pôsobí tak tajuplne a mysticky.“ navrhne Kubik pohotovo, aby prelomil to trápne ticho po Dienerovom slovnom výpade proti Sobotkovej. Skladník Klimčák má jedno oko sklenené, chýbajú mu predné zuby, zato z neznámych dôvodov má tých spodných podzrivo viac. Dalším typickým znakom jeho osobnosti je, že sa rozpráva sám so sebou. Naozaj pozoruhodný je však jeho zmysel pre filozofické mikro úvahy.

„Smrť je odpoveď, ale zabudli sme na akú otázku.“ - prezradil naposledy skladník Klimčák zákazníčke, ktorá si v radostnej eufórii prišla vyzdihnúť svoje vytlačené svadobné oznámenia.

Padlo ešte pár návrhov, ale Diener sa pod hrozbou, že zabezpečí všetkým nulové vianočné prémie, nechal demokraticky zvoliť. „Aj pán majiteľ, by si to určite takto prial!“ rozplýval sa.

Kolektív Bananas Anansas s.r.o. sedí v kruhu pri kopírke.

„A naozaj teda chcete, aby som bol vašim šamanom?“ - pýta sa Diener samoľúbo. Áno, odpovedajú ostatní zborovo. „Ste o tom stopercentne presvedčení?“ pýta sa egocentrik Diener neuspokojený už prvým hromadným súhlasom. Áno! - zakričia všetci hlasnejšie, ako keby boli na nejakom rockovom koncerte.

Teplota stúpa neúprosne hore. Jej intenzita požiera morálku, etiku aj spoločenské konvencie. Muži sa po kancelárii pohybujú len v trenkách. Ženy odhodili aj posledné zábrany a chodia nahé úplne. Kubík to pociťuje ako príjemnú zmenu, duša umelca sa nezaprie. „Bohyne, sú to bohyne!“ hovorí si zasnene. Niekedy je to však rozpačité, napríklad keď kráča oproti pani Sobotkovej. Tá sa mu vždy ospravedlňujúco pozrie do očí a povie: „Dojčila som všetky svoje štyri deti do veku troch rokov.“

Piatok

Vzhľadom na fakt, že v noci bola výdatná búrka sa dnes ráno marketingový špecialista, kormidelník a šaman Diener tváril, ako keby oslobodil a následne nakŕmil celý ľud severnej Kórei. S plnou vážnosťou všetkým oznámil, že nočná búrka je jeho zásluha. Podarilo sa mu totiž spojiť s duchmi svojich dávnych predkov a tí vypočuli jeho prosby.

„Tak to určite.“ - skepticky a zároveň posmešne zareagoval Gyzek, zatiaľ čo si robil na hlave turban z mokrého uteráka, pretože teplota v kancelárii už opäť prekročila rozumnú mieru.

„Áno, určite! Posunul som sa v čase až do kolísky ľudstva a mal som rozpravu s našimi africkými predkami!“ odpovedal Diener podráždene. Následne s mystickou dikciou prorokoval, že cez deň bude opäť horúco, ale ešte dnes príde zároveň aj ochladenie.

„Mal som víziu!“ Znenazdajky zaznelo z jeho úst Dienera dramaticky. Zjavil sa mi vo sne čierny snehuliak. Myslím si, že pravdepodobne to bola nejaká metafora, uvažoval nahlas. Bohovia sú však zatiaľ neprístupní a svoje tajomstvá mi prezrádzajú postupne. Sú to akési časti mozaiky, ktoré samostatne neznamenajú nič, ale neskôr sa ukážu ako komplexný obraz. Dobrý šaman, je trpezlivý šaman.“ povedal Diener a zapálil vonnú tyčinku s názvom dračí dych, ktorá sa nápadne podobala pachu Kubikovej rybacej nátierky.

„Alebo, či to nebol africký snehuliak, tých tvojich afrických predkov!“- neodpustil si uštipačnú poznámku Gyzek.

„A čo ti povedal ten snehuliak?“ vyzvedala fascinovane Ing. Turinčanová, alias Mária Antoinetta, ktorá sa fascinovane tvári aj keď z červeného kohútika tečie horúca voda. „Povedal, že som dobrý šaman a že by som mal zvážiť funkciu náčelníka“ odpovedal pohotovo vždy ambiciózny Diener.

Nastala vrava, vše hlučnejšia, vše tichšia.

„Tiež som mal víziu.“ ozval sa opäť Gyzek so zaťatými päsťami. Zajtra ráno hneď ako vyjde žeravé koleso na oblohu, tu dostane niekto poriadne po papuli!“ štekol na Dinera.

„Kolegovia, upokojte sa!“ vpadol do testosterónového ringu Kubík a vytiahol z vrecka drobné popísané papieriky a začal ich rozdávať všetkým okolo. „Čo je to?“ opýtala sa fakturantka Sobotková.

„To sú naše kmeňové mená bratia a sestry, svet v ktorom sme žili je už dávno preč. Treba nám mená nové. Každému som vytvoril také, ktoré ho čo najviac charakterizuje“ oznámil Kubík. „Čo znamená Tilik Necho Labi?“ nechápavo sa opýtal Diener. To znamená niečo ako „Veľké Biele Spotené“ odpovedal Kubik a tváril sa pri tom asi tak, ako sa pravdepodobne tváril anjel, keď zvestoval Márii, že bude Bohorodička. „Áno? A ty máš aké meno? opýtal sa Diener Kubíka a prekrížil si ruky na hrudi. „Ja? Ja sa volám Huli Gize Zigiju. To znamená niečo ako „Vždy Pripravená Anakonda“ a významne sa pozrel na pani Sobotkovú, ktorá sa automaticky zapýrila.

Potom ako každý člen kmeňa Bananas Ananas prijal svoje nové mená a identity sa stalo niečo nečakané, udrel hrom. Sčista-jasna prihrmela búrka. A z tejto nevinnej letnej búrky sa nakoniec vykľula ničivá búrka, ktorá priniesla ľadovú prietrž. Krúpy napadali všade, vyzeralo to, ako keby nasnežilo. Všetko bolo zrazu biele.

„Tilik Necho Labi, africkí predkovia nás vypočuli!“ nadšene vykrikoval Huli Gize Zigiju sledujúc padajúce krúpy za oknom.

„Vypočuli, vypočuli... a pozri tam dole“ ukázal prstom Tilik Necho Labi na parkovisko, kde sa váľali tri staré pneumatiky, ktorých obrysy boli pokryté krúpami.

„Čierny snehuliak!“ zvýskol radosťou Huli Gize Zigiju.