Homo Dospelus

Sedím v autobuse s číslom štyridsaťpäť, ešte pár zastávok a budem prestupovať na štyridsaťšestku. Tieto každoročné prestupy už dôverne poznám. 

Zastávka bude plná ľudí, niekto bude čakať na vysnívanú sviežu osemnástku, iný zase na rozheganú sedemdesiatku. Na zastávke sa ľudia zhlukujú do skupiniek. Chcem sa pridať k mladým, ale pre nich už nie som dosť mladý. K tým starým tiež nemôžem, pre nich nie som zase dosť starý. Dočasne som uviazol v období vekovej nedefinovateľnosti. Jediná skupina, do ktorej sa môžem zaradiť je Homo Dospelus, čiže človek dospelý. Otázka znie, naozaj som?

Spomínam si, ako mi otec, keď oslavoval päťdesiatku hovoril, že sa stále vnútorne cíti ako chlapec. Leskli sa mu oči a tápal vo svojich slovách. Chcel som to celé odľahčiť a tak som mu zo žartu povedal, že je najvyšší čas s tým niečo urobiť. On však nemyslel tie otrepané frázy ako, že vek je len číslo, alebo že človek je taký mladý, na akého sa cíti. Mal na mysli ten spoločenský štatút - byť DOSPELÝ. Tá najbizarnejšia konvencia, ktorú sme si vymysleli. Dospelosť to je veru krutý imperatív.

Keď som bol dieťa tak dospelí boli samostatné etnikum, spoločenský druh Homo Dospelus. Z môjho pohľadu dieťaťa bolo jeho typickým znakom to, že tento druh mohol rozhodovať v podstate o čomkoľvek. Prepínať televízor na základe vlastného uváženia, vedel variť a ovládal množstvo činností, ktoré mi pripadali skoro ako mágia. Mal k dispozícii peniaze a rozhodoval, čo sa môže a čo nemôže kupovať. Ale hlavne, hlavne nemusel chodiť do školy a spať chodil až keď chcel. Skrátka a jasne mohol robiť všetko o čom Homo Deckus ani nesnívalo.

Keď budeš dospelý, rob si čo chceš! Dospelosť bola v detstve moja vysnívaná cieľová stanica, terra sancta by sa dalo povedať. Vtedy som si myslel, že kým sa tam dostanem  prejde večnosť. Homo Deckus totiž vníma čas úplne inak. Zatiaľ kým Homo Dospelus sa prevažne sústreďuje na blízku budúcnosť, alebo paradoxne na vzdialenú minulosť, tak Homo Deckus žije neustále v prítomnosti. Seba a budúcnosť si spája maximálne s koncom školského vyučovania. V dlhodobejšom horizonte dokáže vnímať už len príchod letných prázdnin, alebo Vianoc.

Pozoruhodnou súčasťou dospievania chlapcov, sú bezpochyby všetky tie sprievodné miniatúrne momenty. Napríklad prvý vlastný nožík. V mojom prípade to bola takzvaná rybička. Bola tak tupá, že som s ňou nevedel prerezať ani maslo izbovej teploty. Ďalšou pomyselnou vstupenkou do sveta dospelých, bola určite moja prvá kravata. Spomínam si, ako mi ju otec požičal, aby som bol pri štedrovečernej večeri za elegána. Windsorský uzol, to znie hrdo povedal som si a opatrným krokom predátora z džungle som sa blížil k prestretému štedrovečernému stolu. V momente, keď som si sadal na stoličku som zistil, že si kravatu namáčam v kapustnici. Z otcových očí som vyčítal jemnú nervozitu, ale podarilo sa mu ju udržať na uzde, dokonca aj v momente, keď som nasiaknutú polievku žmýkal z kravaty späť do taniera.

O nejakú dobu prišiel jeden z tých väčších míľnikov v mojom živote chlapca. Prvé holenie. Už som nebol v pozícii malého chlapca, ktorého fascinovala bohatá smotanová pena na otcovej tvári a obratnosť s akou sa holí. Role sa vymenili, ja som sa holil a otec tŕpol, aby som sa nepodrezal. Najsilnejší moment je prvé ozajstné chodenie s dievčaťom. Ozajstným myslím to, že o tom, že spolu chodíme vedela aj ona. Prvé prechádzky a držanie sa za ruky. Obavy a zároveň vzrušenie z prvého bozkávania. Ona v napätom očakávaní, či to bude ako v Angelike, a ja zase, či to bude ako v Sexmisii. Časom, po všetkých týchto náročných skúškach sa človek dopracoval tam, kde začína skutočný intímny život. Prvý prezervatív bol asi najnákladnejšou položkou z mojich dovtedy zrealizovaných útratách. Dôvodom bol prostý fakt, že som sa cítil istejší, keď som ho kupoval spolu s ďalšími dvanástimi zbytočnými položkami. Každý z nás, čo si tým prešiel sa už nikdy nepozrie s počudovaním na mladíka, ktorý stojí pred vami v obchode a na pohyblivom páse má prezervatív, dvadsať deka tresky, tri rožky a žuvačky.

Tak som všetky tie malé, ale aj veľké kroky úspešne a niektoré aj menej úspešne absolvoval. A som tu. Stojím tu zmätene so spoločenskou nálepkou Homo Dospelus, lesknú sa mi oči a tápam vo svojich slovách. Nič viac, nič menej. Tak teda, čo je to tá dospelosť? Rozmeňme ju na drobné. Niektorí hovoria, že byť dospelý znamená, že si uvedomujete svoje výsady a privilégia avšak zároveň chápete, že sú podmienené povinnosťami a zodpovednosťou. Ako hovorievali naše staré matere, čo si navaríte, to si aj zjete. Je nutné dodať, že konzekvencia nie je práve tá najlepšia surovina na varenie. Iní zase tvrdia, že dospelý ste vtedy, keď začnete vychovávať deti. Uberiete z vlastných nárokov a potrieb. Skrátka už to nie je len o vás. Všetky vedomosti, skúsenosti zbierané počas svojho života odovzdávate v dobrej viere ďalej. A konečne úplne dokonale pochopíte význam slova chrániť.

Been there - done that, ale aj tak mi ten Homo Dospelus mi aj tak nejako nesedí. Chlapec, o ktorom mi otec rozprával je pravdepodobne dedičný. Najčudnejší na tom všetkom je ten imaginárny krok z mladosti do dospelosti. Začína to zistením, že bezstarostnosť má dátum spotreby a rúžové farbičky už nemajú takú sýtosť ako zvykli mať. Okolie k vám začne pristupovať s takou trápnou vážnosťou až servilnosťou, pretože zrazu si ju asi zasluhujete. Ako keby bol vek nejaká zásluha. Áno, možno na začiatku je to príjemné, všetko to vykanie a tie absurdné formality. Neskôr to začne nudiť, aby to nakoniec mohlo byť neznesiteľne otravné. Najsmiešnejší sú tí pajáci, ktorý si na tom zakladajú.

Všetko ide ruka v ruke s nenápadnou premenou vášho tela. Napríklad mne vekom ubúdajú vlasy. Na temene mám už koleno, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani najoddanejší benediktín. Príroda je však neporaziteľná a vždy si nájde vlastnú cestu. Takže, to čo som stratil na hlave mi teraz rastie z nosa, alebo uší. Ak sa na môj problém pozriem matematicky, tak zistím, že vlastne neplešatiem, to len moje vlasy migrujú z bodu A do bodu B. To že sa presúvajú z hlavy do uší, či nosa je ich vec, ja im to nezazlievam. Ak by som im to vyčítal, tak by sa mohli uraziť a presunúť sa napríklad na chrbát. Čo teda, povedzme si úprimne, neznie dvakrát lákavo. Napriek tomu mám ale plné právo proti nim bojovať. Koniec koncov je to príroda, ktorá preferuje právo silnejšieho. Bojujem čestne, legálne držanou pinzetou. Je to však tortúra. Aby toho nebolo málo, tak už aj šediviem a moju tvár pokrývajú vrásky. S týmto vzhľadom už ťažko niekoho presvedčíte, aby k vám pristupoval ako k mladému človeku.

Viete, ja si dobre pamätám, keď mi mladí ľudia začali hovoriť ujo. Najprv som sa na tom smial, ale potom mi to už smiešne nepripadalo, pretože som si uvedomil, že už nie som jeden z nich. Ak tomu chcete porozumieť, musíte si uvedomiť, že existujú štyri fázy. Prvá fáza je, že sa vám prestane tykať. Druhá fáza je, že zrazu ste pre niekoho ujo, alebo teta. Tretia fáza je, že keď niekomu mladšiemu, kto vás oslovoval ujo, alebo teta navrhnete tykanie, tak on vám slušne odpovie, že je to pre neho neprijateľné, pretože mu to nejde cez ústa. Štvrtá fáza je keď vás otitulujú ako dedko, alebo babka. Ja som aktuálne v trojke. 

Nedávno som si prečítal Premenu - autobiografiu Liv Ullmannovej. Útla kniha plná intímnych spovedí, nostalgických návratov do detstva, spätného bilancovania v životnej súvahe, čo život mal dať a nedal, alebo nemal dať a dal. Pitvanie sa v uvedomení, že aj napriek tomu, že sme obklopení rodinou, blízkymi priateľmi, alebo známymi a neznámymi, tak sme vlastne nakoniec a aj tak len sami. A najviac zo všetkého túžime byť pochopení. Nie je tomu presne tak u detí?

Vraciame sa v spomienkach do detstva, pretože to bola krajina, kde sme mohli zažiť každý deň niečo nové. Prvé dotyky, chute, vnemy, či skúsenosti. Síce občas vystrašení, občas sklamaní, ale to k tomu patrilo. Bytosti, ktoré hádžu mince do fontány a veria, že všetko, čo si zaželajú sa im raz splní. Komplikované veci boli k smiechu a to, čo je nám k smiechu dnes nás vtedy desilo k smrti. Strašiak pod posteľou však nikam nezmizol, len má inú tvár a lepšiu skrýš. Nechápali sme, že všetkým tým získavaním, sme začínali zároveň aj strácať. Taká zvrátená priame úmera. Život ide svojim tempom, niekde uberie, niekde pridá a tak ďalej. Najsilnejšie facky dával učiteľ telocviku, vraveli sme si. To sme ešte netušili aké dáva život. Také rodičovské, vieš za čo, ale nevieš prečo. Uteká to. Bodka.

Život prináša zmeny náhodné, ale i zámerné. Meníme sa, formujeme, ale vo svojej podstate sme nemenní. Zamrznutí niekde v polčase rozpadu. Nechávame sa kŕmiť naivnou predstavou, že sme už niekto iný.  Samozrejme, máme iné potreby, nároky, túžby, možnosti, povinnosti, kritériá, sny, ale inak sme to stále my - večne dospievajúce deti. Sme rojkovia, bojovníci, víťazi, udavači, sudcovia, smoliari, zlodeji. Žijeme v biede, v prepychu, v strachu, v radosti, v náručí matiek, otcov, dcér, synov, manželov, manželiek, milencov, mileniek, či v samote. Tešíme sa, opíjame, trpíme, nenávidíme, odpúšťame, zarábame, ubližujeme, strácame, budujeme, ničíme, ale vo svojej podstate sme stále deti.

Naše myšlienky nepoznajú čas. Žijú si svoj vlastný život v rôznych časopriestoroch, ktoré sú vzájomne pretkané medzi sebou. V jednom priestore sme tí seriózne dospelí  a v druhom deti s tou ich rozkošnou naivitou. Výrazy ako Teraz, Vtedy, Potom sa vzájomne pohlcujú a miešajú. Homo Dospelus je len chiméra. Zvláštna obluda, ktorú ak chcete brať vážne tak ju najprv musíte uvidieť v zrkadle. Až keď ju budete vídať príliš často, tak si zvyknete na jej tvár. Nie je to však hneď. Najprv sa musíte trochu poľutovať, chvíľu povzbudzovať a nakoniec tú tvár objímete. Čo iné nám ostáva.

.